V nedeľu sme v našom zbore prežili výnimočný a požehnaný čas. Štyria mladí ľudia urobili dôležitý krok vo svojej viere – nechali sa pokrstiť ako vyznanie svojej osobnej viery v Ježiša Krista. Každý z nich svedčil o tom, ako ich Pán Boh volal a viedol k rozhodnutiu nasledovať Ho. Medzi pokrstenými bol aj asi mladý chlapec, ktorý už približne rok žije osobný vzťah s Kristom. Vo svojom svedectve jasne vyjadril, že jeho rozhodnutie vyšlo z úprimnej túžby patriť Ježišovi. Jeho jednoduchá, ale hlboká viera a vyznanie boli silným povzbudením pre každého prítomného.

Ďalšie svedectvá ukázali, ako Boh pracuje aj uprostred ťažkostí. Jeden z mladých ľudí sa podelil o svoju cestu k viere, ktorá nebola jednoduchá. Prechádzal si náročnými životnými situáciami, no práve v tých chvíľach zakúsil Božiu prítomnosť a vedenie. Krst na vyznanie viery bolo pre neho svedectvom o tom, že Boh je verný a blízky aj v bolesti.

Počas krstu sme ako spoločenstvo spievali známu pieseň „Rozhodol som sa ísť za Ježišom“. Kazateľ nám pripomenul silný príbeh, ktorý sa viaže k tejto piesni. Jej slová boli údajne posledným vyznaním viery jedného kresťana, ktorý žil v Indii v 19. storočí. Napriek tomu, že pred jeho očami popravili manželku a deti a neskôr aj jeho samotného, nezaprel Krista a s odvahou opakoval:
„Rozhodol som sa ísť za Ježišom – a nikdy späť!“

Tieto slová zneli o to silnejšie, keď sme ich spievali spolu s novopokrstenými, ktorí tiež povedali svoje „áno“ Kristovi – vedome, verejne a s vierou.

Čo je krst a čo znamená vyznanie viery?

Krst je vonkajším znakom vnútornej zmeny – symbolom smrti starého života a vzkriesenia k novému životu s Kristom. Je to verejné vyznanie viery, ktoré hovorí: „Patrím Ježišovi.“ Vyznanie viery nie je len jednorazová udalosť, ale celoživotné rozhodnutie kráčať za Kristom. Každý, kto prijme Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa, je pozvaný, aby svoju vieru vyznal aj pred ľuďmi.

Preto budem dbať, aby bohoslužby boli v zbore vždy zodpovedne zabezpečené zápasiac o to, aby boli inšpirované Duchom Svätým. Budem vykonávať a zabezpečovať duchovnú a pastoračnú starostlivosť o členov zboru, ich rodinných príslušníkov i tých, ktorí o pastoráciu prejavia záujem. Budem dbať na poriadok, mravnú čistotu, jednotu a rast zboru v spolupráci so staršovstvom a ostatnými členmi zboru.

Ako správca zboru budem usilovať o dobré medziľudské vzťahy a jednotu cirkvi vnútri i mimo zboru vrátane zastupovania zboru pred úradmi a verejnosťou. V súlade s Písmom svätým budem prijímať napomenutia a rady staršovstva, ako i ostatných členov zboru. Budem sa usilovať žiť aj so svojou rodinou príkladným životom k sláve Božej.

Tak mi Boh pomáhaj!

Andrej Kraljik

Preto sa aj my túžime pridať k žalmistovi v oslave Boha a vstúpiť „do jeho brán s vďakou a s chválospevom do jeho nádvorí, ďakovať mu, dobrorečiť jeho menu“. Sme pokorení pred Pánom, pretože si uvedomujeme, že bez Jeho pôsobenia by tu nebol žiadny cirkevný zbor BJB v Košiciach, nebola by žiadna storočnica, ani dvadsiate výročia stavby modlitebne a všetci by sme boli ešte mŕtvi vo svojich hriechoch. Ďakujeme Pane, že si nás zachránil a že si nás použil na zvestovanie evanjelia ďalším ľuďom už sto rokov.‌ „Drahý Bože, pozeráme sa aj do súčasnosti a budúcnosti.

Sme Tvoj ľud, Tvoja cirkev, dal si nám poslanie, ktoré budeme aj naďalej poslušne plniť s Tvojou pomocou. Prosíme, používaj nás na svoju slávu, na budovanie cirkvi a na záchranu druhých. Zachovaj tento zbor vo viere a v evanjeliu až do Tvojho dňa“.‌ My, ktorí sme v tomto cirkevnom zbore krátko alebo ktorí sme vekovo mladší, pamätajme na jednu dôležitú vec, na ktorú zabúdame.

Božia vôľa je to, aby sme patrili do cirkevnej rodiny a do spoločenstva, kde pôsobí živý a vzkriesený Pán Ježiš Kristus. Pridaj sa do spoločenstva, kde už Pán koná. Slúž ako nástroj tam, kde sa Boh verne priznáva ku svojmu dielu z pokolenia na pokolenie. Rok, čo rok ku mne prichádzajú ľudia, ktorí vyznávajú, že Pán Ježiš ich zachránil a túžia sa dať pokrstiť. Akurát pred troma týždňami za mnou prišiel jeden mladý muž, za ktorého som sa dlho modlil a povedal mi tú radostnú správu, už verí a chce sa dať pokrstiť. Sláva Bohu, Pán stále koná v našom strede.‌

Dnes nám svet, internet a kadejaké pochybné západné cirkvi a spoločenstvá ponúkajú iné definície a kritériá. Veľmi sa modlím, aby sme rozumeli tomu, že naše miesto je tam, kde sa stretáva Boží ľud, pri pravom Božom slove, pri pravdivom evanjeliu, ktoré mocne pôsobí a Pán zachraňuje ľudí rok čo rok, celé generácie a tak už napríklad 100 a viac rokov. Buďme pri Bohu blízko primknutí a sústreďujme sa na Neho z veľkou láskou, chválou a vďakou.

Andrej Kraljik

Nech je Žalm 100 pre nás inšpiráciou ku modlitbám.

Plesaj Hospodinovi, celá zem!‌Radostne slúžte Hospodinovi, prichádzajte pred neho s jasotom! Vedzte, že Hospodin je Boh, on nás utvoril, patríme mu, sme jeho ľud, ovce jeho pastviny. ‌Vstúpte do jeho brán s vďakou a s chválospevom do jeho nádvorí, ďakujte mu, dobrorečte jeho menu, ‌lebo Hospodin je dobrý, jeho milosť trvá naveky a jeho vernosť z pokolenia na pokolenie!

V pondelok po veľkonočných sviatkoch sme sa stretli na Bankove. Oddýchli sme si, vychutnali výborný guľáš (zjedlo sa všetko ), zahrali futbal, Kinball a hlavne sa mohli spoločne porozprávať a povzbudiť. Sme radi, že spolu s nami mohli byť aj naši ukrajinskí priatelia a zároveň bratia a sestry.

Vďaka Bohu.

Svetový deň modlitieb (SDM) píše svoju históriu od roku 1887. Kresťanské ženy v USA v snahe pomôcť prichádzajúcim imigrantom sa spojili v modlitbe a v praktickej pomoci. Táto myšlienka nezištnej pomoci oslovila mnohých kresťanov na celom svete. Každý rok viac ako v 170 krajinách sa ľudia dobrej vôle oboznamujú so životom a problémami inej krajiny sveta. Bohoslužbu pripravuje vždy krajina, za ktorú sa modlíme v príslušný rok. Je úžasné, že v jeden deň, v tú istú hodinu, sa svet spája v prosbe za vybranú krajinu.

Na Slovensku, v rôznych mestách, slávime Svetový deň modlitieb od roku 1989 ako ekumenickú slávnosť za účasti deviatich kresťanských cirkví.
Tento rok pripravili bohoslužbu kresťanské ženy z Vanuatu na tému: „Stavaj na pevnom základe.“ V súčasnej situácii vo svete je téma viac ako aktuálna. Pevným základom pre človeka je Ježiš Kristus a Jeho učenie, ktoré nájdeme vo Svätom písme. „Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa neostal v tmách“ (Jn 12, 46).

Na Slovensku sa pre zhoršenú pandemickú situáciu nemôžeme stretnúť na bohoslužbách. Ale môžeme sa spojiť virtuálne v piatok 5.3.2021 o 17:00 hod. napojení na prenos ekumenickej bohoslužby z Cirkevného zboru Bratskej jednoty baptistov v Bratislave – Palisády, cez YouTube kanál: https://youtu.be/aA3TEEezRF8

Potrebné informácie a materiály nájdete na stránkach: www.sites.google.com/site/sdmslovensko, www.facebook.com/sdmslovensko.
V závere bohoslužby bude vyhlásená finančná zbierka na projekt podpory vzdelávania 200 mladých žien na Vanuatu, s názvom „ Budovanie vodcovských schopností“. Na Slovensku bude realizovaná prostredníctvom bankového účtu Slovenského výboru SDM a vyzbierané finančné prostriedky budú zaslané na Vanuatu.
Číslo bankového účtu SDM: SK25 0900 0000 0000 1148 5517
Pozývame Vás na originálnu ekumenickú bohoslužbu a prosíme o Váš finančný dar.

S láskou organizačný výbor SDM na Slovensku!

Úvodom tejto spomienky dovoľte najprv malé odbočenie do minulosti nášho zboru. Baptistická misia v Košiciach sa začala už v r. 1902. Bola to malá skupinka bratov a sestier maďarskej a nemeckej národnosti. Preniknúť so zvesťou evanjelia medzi tunajší ľud bolo mimoriadne ťažké. Záznamy o krste sú až z rokov 1911, 1912 a 1913. Najprv boli pokrstené 4 osoby, potom 5 osôb a v r. 1913 bol pokrstený ešte jeden brat zo Slovenského Nového Mesta. Misijnej práci v Košiciach sa venovali väčšinou bratia z Budapešti.

Základný kameň modlitebne na Jesenského ulici

Po ukončení 1. svetovej vojny pripadli Košice do Československa. Netrvalo dlho a pri počte asi 40 členov potrebovali väčšie priestory. Roku 1922 bol položený základný kameň novostavby a 19. augusta r. 1923 bola postavená modlitebňa na Jesenského ulici. V r. 1938 po vzniku Slovenského štátu sa zbor v Košiciach dostal do nových problémov, nakoľko Košice pripadli do Maďarska. V r. 1939 im ústredie z Budapešti poslalo kazateľa Kerešiho, ktorý tu bol dva roky. V službe ho vystriedal br. kazateľ Sabo Imre a misijný pracovník Béke János. Po skončení 2. svetovej vojny sa väčšina členov zboru odsťahovala do Maďarska. Košický zbor pripadol pod správu Kežmarského zboru. V misijnej službe sa vystriedali viacerí bratia kazatelia a zbor početne rástol, pričom modlitebňa na Jesenského kapacitne nepostačovala.

Zápas o novú budovu

Posledných 40 rokov zo známych dôvodov cirkev nemohla stavať a zveľaďovať svoje objekty. K uvoľneniu došlo až po roku 1989. Vedenie mesta nám ponúklo 3 miesta vhodné pre stavbu zborového domu. Vybrali sme si bývalé smetisko na Slovenskej jednoty 16, kde aj náš objekt stojí. Oslovili sme troch projektantov, ktorí nám pripravili svoje štúdie pre novostavbu. Zvíťazil návrh brata Jankoviča. Predbežná cena na realizáciu stavby bola 19 mil. slovenských korún. Bola to pre náš zbor neprijateľná cena, nakoľko na účte sme mali len 4 milióny, ktoré sme obdržali za predaj kazateľského domu na Moravskej ulici.

Zázrak sa stal…

Po viacerých neúspešných jednaniach na úrovni vedenia zboru sme sa rozhodovali, či máme ísť do novostavby. Nakoniec sme sa opreli o známe Božie zasľúbenie: „Tvá Pane Kriste věc to jest, jenž nám zde svěřena, a že je Tvá a pro Tvou čest, nemuž být zmařena!“ A Pán Boh zázračne konal. Už prvý zázrak bol, že sme dostali pozemok pod modlitebňu od mesta zadarmo, ktorý mal hodnotu 1,8 milióna korún. Ďalší zázrak sme mohli zažiť pri zakladaní stavby na ihlanových pilotoch. Spolumajitelia firmy nám dali takmer 50% zľavu. Ďalšou výhodou bolo, že stavebná firma, ktorá realizovala stavbu nám fakturovala za práce až po ukončení jednotlivých etáp prác. V dôsledku toho peniaze, ktoré sme dostali za predaj kazateľského domu, sme mohli vložiť do banky na relatívne vysoký úrok. Okrem toho, jednotlivé rodiny pravidelne prispievali svojimi finančnými darmi. Medzi nimi bola aj jedna štvorčlenná rodina, ktorú opustil manžel. Ďalej sme organizovali pravidelné brigády a zo Spojených štátov prichádzali početné skupiny brigádnikov.

Príkladom nádherného vzťahu našich bratov z USA bol manželský pár, ktorí prišli viackrát. Na cestu si doma zarábali kosením trávnikov. Niektorí naši bratia, ktorí pracovali v cudzine, prispievali pomerne vysokými finančnými darmi a súčasne oslovili miestne zbory ktoré tam navštevovali, o finančnú pomoc.

Slávnostné otvorenie novej modlitebne

Tento Boží zázrak u končenú stavbu sme mohli slávnostne otvoriť 13.4.2003 bez finančného dlhu. Objekt je polyfunkčný, s bytom pre kazateľa a domovníka, s jedálňou a kuchyňou a viacerými  zhromažďovacími miestnosťami pre bohoslužby a pre stretávanie detí a mládeže.

Vďaka a sláva patrí nášmu živému Bohu za tento dar!

Rasťo Štepita

Šesť lekcií pre zbory od prezidenta Španielskej evanjelickej aliancie

Marcos Zapata April 21, 2020

Španielsko prechádza cez najhoršiu krízu, ktorú si pamätáme odvedy, čo sa naša krajina stala modernou demokraciou pred 40 rokmi. Nový koronavírus zabil viac ako 20 800 ľudí a nakazil najmenej 200 000. (Poz. prek.: k dnešnému dňu je to 24 275 úmrtí a 236 899 nakazených)

Naše evanjelikálne zbory neboli ušetrené tejto pandémie a ja sám patrím medzi tých, ktorí boli hospitalizovaní s chorobou COVID–19. Som kazateľom zboru s 350 ľuďmi v menšom meste na pobreží Atlantiku. Pôsobím vo vedení mojej denominácie a som tiež prezident  Evanjelickej aliancie v Španielsku. Službu vo  všetkých týchto úlohách som musel zastaviť po svojom vlastnom nakazení sa vírusom.

Po 21 dňovom zápase s chorobou, doma, aj v nemocnici, som bol prepustený a považovaný za uzdraveného. Bol som plný vďačnosti a radosti; zároveň som si bol vedomý toho, že iní, dokonca mladší a zdravší ako ja, v zápase s chorobou prišli o život.

Ako krajina stále zápasíme a hľadíme v ústrety neistej budúcnosti. Členovia mojej vlastnej rodiny stále zápasia s vírusom, vrátane mojej manželky a svokry. Na základe našej skúsenosti tu v Španielsku som zhrnul a vyjadril 6 lekcií, ktoré sa učím v mojej snahe z celého srdca milovať Boha a svojich susedov uprostred pandémie.

1. Pamätajme na to, že nie sme nepremožiteľní

Tento môj prvý záver je pre tých, ktorí sú podobne ako ja, vo vedení kresťanskej služby. Túto jasnú lekciu, že nie som nedotknuteľný nadčlovek, som si uvedomoval, keď som sa zotavoval. Ako služobníci žijeme v rovnakom svete ako hocikto iný. V rovnakých rizikách a v rovnakých zápasoch. Sme zraniteľní, a to je presne to, čo nás kvalifikuje pre službu. Moje vlastné trápenie a boj s chorobou mi opäť pripomenulo, že nebeský Otec už poslal Spasiteľa. A tým nie som ja.

Choroba mi nanovo ukázala dôležitosť toho, že patrím do spoločenstva a komunity.

Keď sa ľudia dozvedeli o mojom nakazení, okamžite v mojom zbore modlitebne zareagovali, dokonca sa za mňa modlili po celom Španielsku aj inde na svete. Moji priatelia, aj ľudia, ktorých som nepoznal mi posielali správy o svojich modlitbách, vyjadrovali mi povzbudenie a lásku. Všetko to boli dávky obrovského povzbudenia v najťažších hodinách.

V tých dňoch som mohol len potvrdzovať pravdu Božieho Slova, že sme jedno TELO. Máme spoločnú vieru a sme rodinou. Všetko to nie je len abstrakt alebo teória na papieri,  ale hmatateľná realita v prítomnosti. To je to, čo drží tých z nás, ktorí trpia.

2. Prehodnoťme naše vlastné životy

Keď ste zapojení do služby v zbore, ktorý rastie, má mnoho sociálnych projektov, zakladá nové zbory, atď., neočakávaná choroba príde ako náhla, nechcená stopka pre mnohé veci.

Na úvod je to šok, neskôr príde fáza hnevu, vyjednávania a nakoniec, fáza prijatia. Choroba vedie k osobnému procesu, ktorý, ak všetko ide dobre, môže trvať hodiny alebo dni.

Na začiatku som mal pochybnosti o zmysle môjho boja s COVID-19. Neskôr som prijal svoju situáciu a porozumel dvom momentom.

1. Ten prvý je ten, že Bohu na mne záležalo a stále záleží.  V dňoch, keď mi bolo najhoršie, som musel uvažovať o smrti ako o možnej realite. Ako zhodnotím môj život? V oblasti služby a profesie som mal pokoj; urobil som, čo som bol schopný urobiť v čase, ktorý mi Boh daroval. Ale premáhala ma ľútosť, keď som myslel na svoje deti. Uvidím ešte ako dosiahnu svoje sny a ciele? Ale aj napriek tomu som prežíval tichý pokoj z vedomia, že Boh sa postará o moju ženu a synov, aj v prípade keby som zomrel.
2. Ten druhý bol ten, že som sa vedel stotožniť s bolesťou mnohých ďalších, ktorí prechádzali rovnakým údelom. Nedá sa doceniť, čo môže choroba priniesť vašej duši, ak ste pripravení v celom procese  nechať Boha urobiť vaše srdce citlivým. Som pevne presvedčený, že Boh je dostatočne mocný nato, aby ma uzdravil, tak ako bol dostatočne mocný nato, aby ma spasil. Neverím, že choroba je trest zoslaný Bohom, ale ako som vo viere očakával na uzdravenie, priame alebo cez prostriedky medicíny, mohol som lepšie porozumieť utrpeniu druhých. Mohol som s nimi súcitiť. Zároveň som si uvedomoval, že Boh neprestal byť Pánom, bez ohľadu na to, čo sa mi mohlo stať.

3. Nezahrávajme sa s triumfalistickou teológiou

Ak sa moje postavenie dá na niečo použiť, dúfam, že aspoň na to, aby som požiadal našich kresťanských bratov a sestry na obidvoch kontinentoch Ameriky, aby sa poučili z našich chýb v Európe. Je mi ľúto, že Spojené Štáty už zažívajú realitu pandémie, a dúfam, že naše milované krajiny v Latinskej Amerike zachovajú a rozšíria opatrenia, ktoré boli uplatňované.

Pozerali sme sa na krízu v Číne a vraveli si, “To je v Číne, je to ďaleko,” a nepripravili sme sa. Potom to bolo v Taliansku a my sme si vraveli, “To je v Taliansku, nepríde to sem.”  Faktom však bolo, že nejakí futbaloví fanúšikovia už dokonca odcestovali na zápas pohára Ligy majstrov do najhoršie nakazenej oblasti v Taliansku. (Súťaž neskôr zrušili a teraz je to úplne nepodstatné.)

O niekoľko dní neskôr COVID-19 dorazil do Madridu, a tí, ktorí žijeme v odľahlejších častiach Španielska sme si vraveli, “Je to v hlavnom meste, my sme v bezpečí,” a neboli sme obozretní. Nakoniec vírus dorazil do nášho mesta, do našich rodín. Reagovali sme veľmi pomaly a zaplatili sme tvrdé následky.

Prosím, poučte sa z našich chýb a zoberte pandémiu veľmi vážne.

Cirkvi zohrávajú fundamentálnu úlohu v tom, ako múdro budú reagovať na túto krízu.

Najväčší problém je slabá teológia, ktorá učí, že opatrnosť/obozretnosť je v konflikte s vierou. Je to triumfalistická teológia, ktorá vyhlasuje, že keď máme vieru, sme imúnni voči vírusu.

Z nej vychádza aj chápanie, že kresťania nemusia poslúchať nariadenia a usmernenia autorít, pretože ich Boh ochráni. Je to hrozný omyl a bude mať hrozné následky. Pastori, ktorí toto učia, sa budú z toho zodpovedať Bohu a ľuďom.

4. Sprevádzajme tých, ktorí smútia

V Španielsku sme videli stovky preťažených zdravotníckych zariadení a centier pod takým náporom, že ho lekári a vojaci opisujú ako “vojnový stav.” Kresťanskí doktori a sestričky nám hovorili o tom, ako po dlhých pracovných dňoch prichádzali domov s plačom. Nemali dostatok personálu, nemali dostatok ochranného výstroja a pomôcok, nemali dostatok postelí na JIS, a mnoho iného. A okrem toho sú si vedomí tvrdého emocionálneho dopadu tejto pandémie na celú spoločnosť na roky do budúcnosti.

V našich zboroch sme sa tiež museli narýchlo rozlúčiť s mnohými veriacimi. Mnohí z tých, ktorí odišli v uplynulých týždňoch do Božej slávy, boli rodičia a starí rodičia z generácie, ktorá bojovala za budovanie evanjelikálnych spoločenstiev. Mnohí zomreli sami v nemocničnej izbe, lúčiac sa so svojimi milovanými len cez telefón. Aj keď sa držíme spoločnej nádeje, ktorá presahuje smrť, spôsob, ktorým nás opustili, nás stále bolí.

Musíme sa znovu učiť ako sprevádzať ľudí v ich procese smútenia. Kresťanov aj nekresťanov. Zdravotnícke autority žiadajú rodiny o autorizovanie povolení spáliť svojich príbuzných. Telefonicky im poskytujú inštrukcie ako si vyzdvihnúť urny s popolom a úmrtné listy. Je to, ako keby sa obete COVID-19 zrazu stratili a zmizli z našich životov.

Mnohí, ktorým nebolo dovolené byť so svojimi milovanými v ich posledných chvíľach sa musia vyrovnávať s pocitmi viny a hnevu. Desiatky tisíc neuvidia telá svojich drahých, dokonca ani ich truhly. Rodiny nebudú schopné dať túto stratu – absenciu – do konkrétnej podoby.

Ako vyjadriť smútenie bez pohrebnej rozlúčky alebo smútočného obradu? Musíme pomôcť ľuďom v tom, ako vyjadriť smútok na diaľku. Naša evanjelická aliancia v tejto chvíli pracuje na vydaní písomného sprievodcu smútením v týchto zvláštnych časoch.

5. Vráťme sa k podstatnému, začnúc komunitou

Hromadné podujatia, pri ktorých sa združujú ľudia na jednom mieste boli zrušené naprieč celou Európou. Nemáme jasné usmernenia kedy vlády uvoľnia nariadenia a opä povolia hromadné aktivity.

Je to skúška toho ako vieme BYŤ cirkvou. Zbory, ktoré mali vybudovanú dobrú štruktúru malých skupiniek si lepšie zachovajú cit pre spoločenstvo, aj pre pastoračnú starostlivosť a misijnú prácu v časoch tejto krízy. A samozrejme, technologické a komunikačné systémy, ktoré sú na internete môžu byť tiež požehnaním. Ale vedenia kresťanských cirkví musia využiť túto krízu na premyslenie existencie cirkevných zborov z pohľadu komunity.

Centrom nie je bohoslužba, alebo nedeľné zhromaždenie, ale Kristus. Keď táto kríza skončí, bude dôležité vrátiť sa k bunkovej štruktúre zborov, v ktorej sa zdôrazňuje osobný záväzok, a ktorá pomáha skoncovať s náboženským konzumerizmom (spotrebiteľským prístupom) posledných desaťročí.

Priority, ktoré sa vynárajú sú jasné. Po prvé, slovami v liste Gal 6, 10, potrebujeme „robiť dobre všetkým a najviac domácim viery“. Mali by sme sa pozorne uistiť v tom, že žiadny brat alebo sestra netrpia citovo, vzťahovo alebo finančne. Okrem toho, mali by sme rozšíriť náš záujem o susedstvo a mestá, v ktorých žijeme. Toto je tiež čas na zachovanie našej pastoračnej práce v každej oblasti, vrátane starostlivosti o deti, mládež, manželstvá, spoločné uctievanie. Kázavali sme, že cirkev nie budova alebo miesto, ale ľudia. COVID-19 bude kritickým testom tohto tvrdenia, našej teológie a našich zborových štruktúr.

6. Buďme živé a aktívne zbory, viac ako kedykoľvek predtým

Žijeme v porušenom svete, ktorý potrebuje kresťanov, ktorí prijali povolanie byť svetlom a soľou. To je ten spôsob ako cez naše svedectvo uvidia mnohí Božiu slávu.

Dovoľte mi skončiť príkladom z nášho zboru, ktorý vediem. Náš zbor nie je veľká kongregácia. Nachádzame sa vo vidieckom meste s asi 100 000 obyvateľmi. Mohli by sme si myslieť, že sme slabí a malí voči rozsahu pandémie v našej krajine. Táto kríza tiež značným spôsobom obmedzila naše finančné zdroje. Bez ohľadu to sme však boli schopní rozšíriť našu sociálnu pomoc pre rodiny v susedstve. Snažíme sa aplikovať Mat 5, 16, kde sa hovorí, „Aby naše svetlo tak svietilo pred ľuďmi, aby ľudia, vidiac naše dobré skutky, oslavovali Boha nášho Otca, ktorý je v nebesiach.“

V našom prípade to znamená rozvinúť plán troma smermi. Prvý je pomoc v núdzi, poskytovanie finančnej pomoci najzraniteľnejším rodinám. Druhý je program rozvozu potravín. Rozvážame 3 tony čerstvých produktov každých 15 dní a v najbližších dňoch rozvezieme 72 ton trvanlivých potravín. Vďaka našej sieti, ktorú sme vybudovali v uplynulých rokoch, sme s touto pomocou schopní zasiahnuť 900 rodín alebo približne 3000 ľudí. Tretia línia je nová služba, cez ktorú zabezpečujeme zdravotnícke pomôcky. Je to možné vďaka 9 členom nášho zboru, ktorí šijú nemocničné plášte, návleky na topánky a čiapky. Robia to zo surového materiálu, ktorý sa dá ľahko nájsť: plastových/igelitových tašiek.

Už sme niečo z toho dodali do zdravotníckych zariadení, centier a domovov sociálnych služieb, kde to veľmi potrebovali. Reakcia miestnych médií bola od začiatku veľmi významná a viedla k väčšiemu množstvu objednávok. Lekársky personál a sestričky vyjadrili svoju vďačnosť a ocenili kvalitu našej práce. Očakávame, že sa nám podarí vyrobiť ešte viac ako 2000 kusov zo všetkého: plášťov, návlekov a pokrývok hlavy.

Ukončíme tento program vtedy, keď začnú pravidelne pribúdať veci z centrálneho vládneho skladu. Dovtedy budeme pokračovať  v našej službe komunite.

Je pravda, že sme v izolácii, ale Duch Svätý nie je v izolácii. Ako kresťania chceme byť súčasťou života spoločnosti okolo nás a uprostred tejto krízy. Je na čase ukázať, že „cirkev žije a je aktívna“.

Toto motto nášho zboru bude držať pozornosť našich členov v budúcich týždňoch. Modlím sa za to, aby inšpirovalo aj vás.

Marcos Zapata je kazateľ zboru Iglesia Buenas Noticias (Cirkev Dobrej Správy) v Lugo, Španielsko, a slúži ako prezident Španielskej evanjelickej aliancie.

https://www.christianitytoday.com/ct/2020/april-web-only/spain-covid-19-coronavirus-survivor-pastor-advice-churches.html

Image: Illustration by Mallory Rentsch / Source Images: Courtesy of Iglesia Buenas Noticias Lugo / Wikimedia Commons/ De an Sun / Unsplash