_{Je to mnohonásobná milosť Hospodinova, že sme nevyhynuli docela; lebo neprestaly jeho zľutovania. Sú nové každého rána; veľká je tvoja vernosť. Mojím dielom je Hospodin, hovorí moja duša; preto sa nadejem na neho. Dobrý je Hospodin tým, ktorí očakávajú na neho, duši, ktorá ho hľadá. Dobre je, aby dúfal človek a mlčky očakával na spasenie Hospodinovo. Dobre je mužovi, aby niesol jarmo vo svojej mladosti. Nech sedí o samote a mlčí, keď naloží na neho. Nech vloží svoje ústa do prachu, azda je ešte nádej. Nech podá svoje líce tomu, kto ho bije; nech sa nasýti potupy. Lebo Pán neodvrhne na veky. Lebo hoci aj zarmúti, zase sa zľutuje podľa množstva svojej milosti}

_{Žalosp. 3,22-32}

_{Dobývanie Jeruzalema Babylonom nebola pre vyvolený národ len národná či militárna katastrofa, ale Boží spravodlivý oprávnený trest (v súlade s Deut. 28) za ich dlhodobú a opakovanú neposlušnosť, nespravodlivosť, modlárstvo, ignoráciu prorokov, porušovanie zákona, nemorálnosť. Babylonský kráľ Nabuchodonozor obľahol Jeruzalem v troch vlnách; v prvej vlne (605 p.n.l.) vzal do vyhnanstva Daniela a šľachtu; v druhej vlne (597 p.n.l.) vzal do vyhnanstva kráľa Júdska (Jójachína) a 10 000 Židov vrátane Ezechiela (počas týchto rokov sa objavuje na scéne i mnoho falošných prorokov [ktorých Boh neposlal], ktorí hlásali medzi ľudom populárne správy, že Jeruzalem vytrvá a vyhnanstvo bude len krátke a ľahké, čo adresovali a vyvracali aj Jeremiáš [Jer. 27], aj Ezechiel [Ez. 13]); v tretej najhoršej vlne (588 – 586 p.n.l.) trvajúcej 2 roky obliehania bol za judského kráľa Cidkiju Jeruzalem dobytý a totálne zničený. Obliehanie Jeruzalema bolo strašné, ľudia nemali čo jesť, vládol hladomor; bol tam kanibalizmus (naplnenie výstrahy Deut. 28,53), keď rodičia jedli svoje deti; ľudia bojovali medzi sebou každý za svoje vlastné prežitie; v meste vládol chaos, kriminalita, úplný morálny a duchovný úpadok;}

_{Babylon navŕšil valy na jeruzalemské hradby, po dvoch rokoch ich prelomil a zrúcal; chrám Boží bol spálený; kráľovský palác zničený, kráľovská rodina vyvraždená, kráľ oslepený; domy mesta boli spálené a zrúcané; Nabuchodonozor mesto Jeruzalem s celou jeho minulou slávou a históriou doslova rozmetal na prach a blato; nasledovala masová deportácia bohatých a učených do Babylonu po tisícoch, pričom v ruinách ostali len najchudobnejší. Devastácia Božieho neposlušného národa bola úplná na fyzickej i duchovnej rovine, Boží národ ako rozpoznateľná entita v regióne prestal existovať. Prorok Jeremiáš prorokoval desiatky rokov Židom, aby predišli tejto národnej katastrofe, lenže keď sa rozhodli Boha ignorovať, trest a tvrdá náprava boli nevyhnutné. Jeremiáš sa díva na tento úpadok a devastáciu z prvej rady, jeho zármutok sa ledva dá vyjadriť slovami, prepuká v plač, bolestivý nárek za Božie mesto a jeho ľud. Žalospev je koncipovaný do piatich poetických trúchliacich spevov, z ktorých sú prvé štyri písané tzv. „akrostichom“, teda štruktúrované podľa hebrejskej abecedy. Prvé štyri kapitoly opisujú dezoláciu Židov a mesta, pričom v piatej poslednej kapitole Jeremiáš prechádza od žiaľu k úteche v Bohu, k prosbe o milosť, záchranu a obnovu, lebo vie, že Pán bude jednať milostivo s tými, ktorí k nemu prídu v pokání a dôvere. Kniha je ako taká temná a smutná, no končí nádejou v Bohu. Vyhnanstvo bol strašný trest za hriech Božieho ľudu, ale bola to aj milosť – ak by Pán nezatriasol poriadne svojím ľudom skrze vyhnanstvo, zomreli by vo svojich hriechoch.}

_{Kniha učí, že keď sa národ či jednotlivec nedrží Boha, súd je nevyhnutný; že Boh splní, čo sľúbi, či už je to zasľúbenie požehnania, či prísľub trestu za hriech; že najlepšia vec, čo môže človek urobiť uprostred veľkého trápenia, je dôverovať Bohu; že keď ľud nepočúva na prvé jemné varovanie, bude počúvať na druhé tvrdé varovanie; že Boh si skrátka svoj ľud zachráni, a to z ľudského pohľadu po dobrom alebo zlom, že je ochotný prejsť kvôli tomu aj veľké diaľky a dopustiť ťažké výchovné opatrenia; že Božia milosť je veľká, že zachraňuje tých, čo k nemu vrúcne v pokání volajú; že povrchné náboženské rituály bez vnútornej poslušnosti sú bezvýznamné; že Boh je spravodlivý Sudca a nemôže hriech len tak zamiesť pod koberec či prižmúriť nad ním oko, že Boh je nad katastrofami. Finálne, kniha nás učí, ako zvládať trápenia, ako žialiť; ako plakať tak, aby človek nehrešil; ako i v katastrofe upriamiť svoju ubolenú dušu k Bohu hore, ako sa vložiť do jeho dobrých rúk; ako trúchliť a učiť vlastné neukáznené srdce, že Božia milosť je väčšia ako ľudské zlyhanie i trápenie; ako hľadať uprostred trápenia nádej v Bohu.}

Ondrej Kajňák

Hľa, idú dni, hovorí Hospodin, že učiním s domom Izraelovým a s domom Júdovým novú smluvu. Nie takú smluvu, jakú som učinil s ich otcami toho dňa, ktorého som ich pojal za ruku, aby som ich vyviedol z Egyptskej zeme, ktorú to moju smluvu oni zrušili, hoci som ja bol stal ich manželom, hovorí Hospodin. Lebo toto je smluva, ktorú učiním s domom Izraelovým po tých dňoch, hovorí Hospodin: Dám svoj zákon do ich vnútornosti a napíšem ho na ich srdce a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom

Jer. 31,31-33

Jeremiáš prorokoval pred a počas exilu (okolo 600 p.n.l.). Exilní proroci sú tiež Daniel a Ezechiel. Poexilní proroci sú Ageus, Zachariáš a Malachiáš. Všetci ostatní proroci sú predexilní. Jeremiáš pochádzal z blízkosti Jeruzalema, nemal ženu, je známy ako plačúci prorok, keďže jeho spisy sú plné emócií. Kázal verne a nekompromisne Božie slovo približne 40 rokov a nevidel žiadnu odozvu či výsledky / ovocie svojej práce u ľudí, naopak stretal sa s veľkou opozíciou, nezáujmom ľudí o Boha, výsmechom i prenasledovaním jeho osoby. Napriek tomu je spolu s Izaiášom (ktorý slúžil približne 60 rokov) považovaný za jedného z najvernejších prorokov, berúc do úvahy dĺžku služby voči veľkosti opozície a nedostatku viditeľného ovocia jeho služby. Za dní Jeremiáša Asýria postupne slabla a Babylon sa zmáhal k moci. Boh stále ľudu skrze prorokov pripomínal, že ak sa odvrátia od modiel k Bohu, zachráni ich. Pred Jeremiášom prorokovali najmä Joel a Micheáš. Jeremiášovi súčasníci boli Abakuk, Sofoniáš, Ezechiel a Daniel.

Kniha obsahuje veľa z jeho života, je veľmi osobná. Jeremiáš prorokoval predovšetkým pre Júdu, zvestoval, že je posledná hodina, čas sa nachýlil, že majú poslednú šancu zvrátiť prichádzajúci súd a trest Boží v podobe zahraničnej invázie. Ľud ale pokánie nečinil, správali sa k Jeremiášovi veľmi zle, o Boží zákon sa nestarali, vyhnanstvo teda muselo prísť, a aj prišlo. Keď nakoniec roku 586 p.n.l. Babylon dobyl Jeruzalem, Jeremiáš nabádal ľud, aby sa poddali Babylončanom a predišli tak úplnej skaze (Jer 21,9), čím si vyslúžil ešte väčšie nepriateľstvo od ľudí, kňazov, aj samotného kráľa. Jeremiáš prorokoval za piatich posledných judských kráľov, následne južné kráľovstvo ako také zaniklo a najlepší z ľudu boli odvedení do zajatia. Devastácia po babylonskej invázii bola v Judei veľmi veľká, a to fyzicky i duchovne. Po dobytí bol v zemi ustanovený babylonský miestodržiteľ, po ktorého zavraždení Židia zo strachu pred odvetou Babylonu utekajú do Egypta a nasilu berú aj Jeremiáša, ktorý im od Boha hovoril, že tam nemajú ísť, ale majú ostať. Jeremiášove nabádania sa v knihe často stretajú s odmietaním a protivenstvami, čo v Jeremiášovi spôsobuje hlboké pohnutie a veľký zármutok za ľud, ktorý sa odvracia od dobrého a svätého Boha. Napriek strašným varovaniam kniha obsahuje i nádej na obnovu v novej jednostrannej nezrušiteľnej zmluve, ktorú Boh učiní nie na základe dočasného Mojžišovho zákona, ale ktorú sám Boh zapíše večne na srdcia ľudí (kap. 31), ktorú uskutočnil Pán Ježiš Kristus zástupnou obeťou na kríži (kde zniesol plný Boží hnev za hriechy človeka, výmenou dal človeku Kristovu dokonalú spravodlivosť, a to každému, kto činí pokánie a verí). Jeremiášova správa nebola len o národnom treste za neposlušnosť (invázia, deštrukcia, vyhnanstvo), je aj o individuálnej zodpovednosti ľudí za ich hriechy voči svätému Bohu (kap. 17). Kniha obsahuje i správy pre okolité národy, ktoré bude Boh tiež súdiť za ich hriechy (kap. 46–51), čo zvýrazňuje, že Boh je zvrchovaný nad celou zemou a zodpovedať sa mu budú všetci ľudia na zemi, nie len vyvolený národ.

Kniha končí pádom Jeruzalema, odvedením do zajatia a detailami obliehania a následkov. Kniha učí, že Božie slovo sa má hlásať verne bez ohľadu na reakciu ľudí, či bude pozitívna, či negatívna, či veľmi negatívna; že Bohu treba byť verný bez ohľadu na to, či služba nesie, či nenesie viditeľné ovocie, a to aj v priebehu desaťročí (skutočné ovocie svojich snáh človek zistí až v nebesiach); že Pán Boh dáva mnohorakú možnosť predísť trestu pokáním, avšak predsa je svätý a spravodlivý Boh, ktorý súdi hriech; že Boh je ochotný i veľmi tvrdo kázniť svoj milovaný ľud, aby ho zachránil od jeho pošetilosti (hriechu); že Boh je napriek vyhnanstvu a devastácii svojho národa verný svojim zasľúbeniam, ktoré pomaly, ale isto privádza k naplneniu; že ani vyhnanstvo mocnej pohanskej ríše nemá moc zmariť Božie zasľúbenia dané Jeho ľudu; že Boh si svoj ostatok zachráni; že Boh chce a bude mať osobný vzťah s veriacim jednotlivcom; že Boh sám zabezpečí novú zmluvu v srdci vyvolených, ktorí nevládzu poslúchať sami od seba.

Ondrej Kajňák

Iz. 53,5-10

Izaiáš bol judský (juh) prorok slúžiaci v Jeruzaleme okolo 700 p.n.l. za južných kráľov Uziáš, Jótam, Achaz a Chizkijáš, bol teda pred-exilný prorok a súčasník Ozeáša a Micheáša. Bol tiež teológ, reformátor, historik, básnik, rečník, evanjelista, šľachtic, učený človek (jeho všestrannosť vyjadrovania, brilantnosť a bohatosť slovnej zásoby je úžasná). Berie sa za najväčšieho proroka po Mojžišovi. Mal dvoch synov, vysoké postavenie, prístup ku kráľovi. V tých časoch boli kráľovstvá (sever a juh) v duchovnom úpadku, modlárstve a kvôli Božiemu súdu ich hriechov i v nebezpečenstve od okolitých silnejúcich ríš. Severné kráľovstvo (Izrael) utvorilo koalíciu so Sýriou proti rastúcej Asýrskej ríši na východe. K tejto koalícii sa južné kráľovstvo (Júdea) odmietlo pridať, čím vznikla občianska vojna medzi severom a juhom. Juh si následne v panike prizval na pomoc Asýriu, čo Asýria uvítala, dobyla sever a vzala ho do zajatia 722 p.n.l. Južné kráľovstvo sa stalo vazalom Asýrie a po čase, keď bola Asýria vnútorne oslabená, sa vzbúrilo na čele s pobožným kráľom Chizkijášom (Ezechiáš). Asýria odpovedala pod vedením Sancheríba napádaním miest južného kráľovstva (severné už bolo dobyté a vzaté do zajatia) a konečne obliehaním Jeruzalema (701 p.n.l.), ale pobožný Chizkijáš a prorok Izaiáš sa spoliehali na Boha, ktorý im pomohol, poslal anjela, ktorý zabil 185 000 vojakov Asýrie (2 Kráľ. 19,35), čím sa Asýria stiahla a už nikdy nedobyla južné kráľovstvo. Izaiáš bol jedným z mnohých prorokov poslaných od Boha k vyvolenému národu, odsudzoval prázdne rituály a modloslužbu, hlásal (ešte počas vlády Asýrie, keď Babylonská ríša neexistovala) južnému kráľovstvu, že ak neprídu späť k Bohu, Boh bude súdiť ich hriech, príde Babylon a vezme ich do zajatia (Iz. 39,5–7). Mnoho Izaiášových prorokovaní sa naplnilo ešte za jeho života. Kniha má dve hlavné časti, prvá sa zaoberá Božím súdom nad Izraelom, Júdeou a okolitými národmi (kap. 1–39) za ich neposlušnosť; druhá časť sa týka zasľúbenia obnovy a nádeje, ktorá príde v prichádzajúcom Mesiášovi (kap. 40–66). Kniha sa otvára silným napomenutím Júdei za ich hriech, modlárstvo, spoločenskú nespravodlivosť (kap. 1), pričom ich Izaiáš vyzýva k pokániu a varuje pred Božím trestom v podobe zahraničnej invázie (ktorá nakoniec prišla, Asýria, Babylon). Medzi hlavné témy knihy patria Božia svätosť (morálna dokonalosť a oddelenosť od hriechu) a zvrchovanosť (neexistuje nič nad Bohom, ktorý má všetko pevne v rukách a všetko úspešne riadi k vlastným cieľom). Izaiáš je povolaný videním Božieho trónu a svätosti Božej (kap. 6), avšak je mu zasľúbené hneď pri povolaní, že ľud nebude poslúchať na jeho hlas, že z ľudského pohľadu bude neúspešný (pravý úspech služby sa však nemeria počtom prívržencov, ale vernosťou Písmu a Bohu). Izaiáš slúžil aktívne približne 60 rokov, stále verne hlásajúc Božie slová bez akýchkoľvek viditeľných výsledkov u ľudí, čím ukázal, že človek sa má držať Boha nie na základe viditeľných výsledkov, ale čisto na základe Boha (skutočné výsledky vidí Boh a služobník sa ich dozvie v nebi). Kniha učí, že veľký Boh si dokáže použiť i mocnú pohanskú ríšu na vykonanie súdu nad Božím neposlušným národom a následne súdiť i hriech tejto ríše (kap. 10); že Boh poteší a zachráni svoj ľud zo zajatia (kap. 40); že raz Služobník Pána (Mesiáš) zachráni ľud úplne (kap. 42; 49) a dovolí im naplniť ich úlohu, že budú požehnaním národom sveta, ako Boh zasľúbil Abrahámovi. Významná téma knihy je i kráľovstvo v Dávidovej línii, či Deň Hospodinov (Boží strašný súd za hriechy ľudí). Vrchol knihy je kap. 53, kde sa detailne popisuje plán spásy, úloha Mesiáša pri jeho prvom príchode (vtelením) na zem, že bude trpieť sekundárne pod rukou hriešnych ľudí, primárne pod rukou spravodlivého svätého Boha ako zástupná obeť. Posledné kapitoly sa zaoberajú víziou nebies a novej zeme (kap. 65; 66). Kniha učí, že Boh je napriek tvrdým výchovným opatreniam voči neposlušnému ľudu verný svojim zasľúbeniam, po čase výchovy a nápravy svoj ľud navráti, zachráni a nakoniec aj spasí; že Boží ľud nedokáže sám poslúchať Boha a stále padá, že potrebuje mocného Záchrancu; že Boh je svätý, svätý, svätý; že spoliehajúci sa na Boha môže mať nádej v Mesiášovi i napriek ťažkostiam, v ktorých sa aktuálne nachádza.

Vyvrcholením programu bolo varenie guláša. Spoločná príprava sa postupne premenila na nenútenú spoluprácu, kde si každý našiel svoju úlohu. Výsledkom bol chutný guláš, ktorý ocenili všetci prítomní a ktorý prirodzene spojil účastníkov pri jednom stole.

Program doplnila aj možnosť vyskúšať si padel – dynamický šport, ktorý bol pre mnohých novou skúsenosťou. Aj napriek tomu sa rýchlo stal zdrojom príjemnej aktivity, zdravej súťaživosti a zároveň ďalšou príležitosťou na spoločné zážitky.

Popri organizovaných činnostiach zostal dostatok priestoru aj na individuálny oddych. Rozhovory, prechádzky či neformálne stretnutia prispeli k upevneniu vzťahov a vytvoreniu pokojnej atmosféry, ktorá bola pre celý deň charakteristická.

Príjemným bonusom bolo aj počasie, ktoré celý program prirodzene doplnilo a umožnilo naplno využiť pripravené aktivity v exteriéri.

Takéto stretnutia potvrdzujú, že zbor nie je len o spoločnej činnosti, ale predovšetkým o ľuďoch, vzťahoch a spoločných skúsenostiach, ktoré ho formujú.

Ďakujeme služobníkom za prípravu a Bohu za požehnanie veľkej duchovnej rodiny.

Jahodná zborový výlet

Polož ma jako pečať na svoje srdce, jako pečatný prsteň na svoje rameno, lebo láska je silná jako smrť, tvrdá jako peklo žiarlivosť; jej blkot je blkotom ohňa, plameňom Hospodinovým. Ani mnohé vody nemôžu uhasiť lásku, a rieky jej nezatopia. Keby niekto dával všetko imanie svojho domu za lásku, opovrhli by ním.

Veľp. 8,6-7

Autorom je mladý Šalamún, kniha je spísaná sériou dialógov medzi nevestou (Šulamitka) a jej ženíchom (Šalamún), pričom vystupujú tu i priatelia a dcéry Jeruzalema. Kniha vyvyšuje čistotu, krásu, posvätnosť a slasť manželskej lásky, romantiky i sexuálnej intimity. Boh stvoril romantickú, nežnú i vášnivú lásku ako krásne vyjadrenie hlbokého vrúcneho zmluvného vzťahu medzi jedným mužom a jednou ženou.

Kniha opisuje romantický milostný akt, dávanie a prijímanie lásky, ktorý dokáže naplno prekvitať a byť úžasným požehnaním len v hraniciach od Boha. Milovanie nie je zlé ani hriešne, ale ak je mimo Božích hraníc, je zničujúce, devastujúce, jazvy zanechávajúce a Boha znevažujúce (hriech). Ak je v hraniciach (zmluvnom vzťahu medzi jedným mužom a jednou ženou, v manželstve), je to krásne požehnanie k Božej sláve a ľudskej radosti. Hlboký, emocionálne bohatý milostný akt spočíva v nesebeckej láske, ktorá je úctivá, rešpektujúca, dávajúca, nachádzajúca radosť v poskytovaní slasti pre toho druhého; nie je to len prchavá emócia, citové vzplanutie, ale hlboké spojenie dvoch tiel v jedno. Netreba a nemajú byť ľudia z milovania v rozpakoch, je to krásny dar od Boha, ľudia však z neho urobili dva extrémy (všetko spojené so sexuálnou láskou je hriech a zlé vs. voľné sexuálne opojenie bez hraníc a záväzku). Zatiaľ čo hriešny svet deformuje sexuálnu lásku jedným či druhým smerom, kniha oslavuje Boha a jeho dobrý dar, ktorý kvitne a prehlbuje sa. Milovanie je krásny dar, ale Kristus je dar najkrajší, preto Veľpieseň nie je neadekvátna kniha ani pre slobodných. Kniha povzbudzuje, aby ľudia nepredstierali, že netúžia po milovaní a romantike, ale aby sa držali v hraniciach, čistí, na čas manželstva, ak Pán dovolí, a tak okúsili plnosť opojenia tohto milého a vzácneho daru od dobrého Boha v správny čas.

Kniha pojednáva o krásnej odmene za oddanosť a zdržanlivosť v čase pred manželstvom; že manželstvo je dobrý dar od Boha. Tiež hovorí o dobrom manželstve, že jeho základom je Boh, potom vrúcne priateľstvo, neoblomná vernosť, úprimná bohatá komunikácia a pevná dôvera. Kniha adresuje, že pevné manželstvo k Božej sláve nevznikne len tak samovoľne či samo od seba, ale je výsledkom cieľavedomých snáh, úsilia, vernosti a boja o čistotu. Posolstvo knihy sa pozornému poctivému čitateľovi a vykladačovi nedá voľne stiahnuť metaforou na lásku Krista voči Cirkvi, či na lásku Boha k Izraelu; kniha je o intímnej láske muža a ženy vo zväzku, ktorý je zakotvený v Bohu.

Ondrej Kajňak

Márnosť márnosti, riekol Kazateľ, a všetko márnosť. A nad to, čo bol Kazateľ múdry, ešte vyučoval i ľud vedomosti a vyzvedal a zpytoval: složil množstvo prísloví. Kazateľ hľadal, aby našiel vzácne slová a napísané veci pravé, slová pravdy. … Suma všetkého toho, čo si počul: Boj sa Boha a ostríhaj jeho prikázania, lebo to je povinnosťou každého človeka, pretože Bôh privedie každý skutok na súd i každú vec skrytú, už či je dobrá či zlá.

Kaz. 12,8-14

Autorom je Šalamún. Kniha sa snaží filozoficky uvažovať a zodpovedať otázku, „Čo je zmyslom života?“ Kniha sumarizuje Šalamúnove pojednávania o vlastnom živote, kde on ľutuje, že mnoho času v živote premárnil na vlastné potešenie namiesto aby žil na Božiu slávu, následne sa snaží vystríhať čitateľa tej istej chyby. Nitou vinúcou sa skrz celú knihu je slovo „márnosť“, čo je inými slovami bezvýsledkový frustrujúci pokus človeka byť v živote spokojný mimo Boha.

Kniha Kazateľ demonštruje, ako sa človek neberúci v úvahu Boha díva na svet, výsledkom čoho je, že všetko sa zdá a je eventuálne márnosť. Výsledok Šalamúnových úvah a knihy (posledný verš) je pochopenie toho, že poslušnosť je nesmierne dôležitá, aby človek neprežil život márne. Poslušnosť Božiemu slovu je fundamentálna a má svoje následky, presne tak isto ako neposlušnosť. Život bez Boha nemá zmysel, zmysel života je len v Bohu. Človek hľadá zmysel života na zlých miestach v stvorení, ale to nenaplní, nepretrvá. V Bohu sa dá radovať sa z dobrých darov od Boha, ale ak sa stanú modlami, spôsobia nám pád a katastrofu. Je pravdepodobné, že Šalamún napísal Veľpieseň v mladosti, Príslovia v dospelosti a Kazateľa v starobe. Kniha sústreďuje pozornosť na to, že žijeme v padlom svete, mnoho ľudí márni svoje životy, ale skutočný zmysel sa dá nájsť len vďaka a len v Kristovi, ktorý zomrel a znovu vstal, aby sme my mohli žiť v poslušnosti a radosti Bohu. Kniha vraví, že sa máme radovať v dobrých daroch od Boha, ale nie viac ako z Boha samotného, a vždy máme mať bázeň pred Bohom. Kniha sa otvára predstavením kazateľa, jeho prehlásením (treba pamätať, že sa díva na svet neberúc v úvahu Boha), že „všetko je márnosť“, a následne pozorovaním, že ľudská práca a námaha je márnosť (kap. 1), nedokáže zmeniť kurz života. Kazateľ pokračuje skúmaním prchavej plytkej povahy slastí, potešení, bohatstva i múdrosti, ktoré keď sa vyhľadávajú bez Boha, neprinášajú človeku žiaden úžitok či uspokojenie (kap. 2–5).

Kazateľ tiež pojednáva o tajomstve života a smrti, uznajúc, že dobré i zlé veci sa dejú ľuďom bez vysvetlenia či pochopenia; aj keď je múdry muž na tom lepšie ako hlupák, stihne ich oboch rovnaký koniec – smrť (kap. 9). Kazateľ v knihe vyjadruje potrebu užívať si život, keď sa dá, pretože je krátky a prchavý, nedá sa predvídať, plne pochopiť, ani kontrolovať. Často sa však v knihe rôznymi spôsobmi vyznáva, že Boh, na rozdiel od kazateľa, je zvrchovaný nad časom, svetom, obdobiami, a dokáže kontrolovať život, preto sa mu oplatí dôverovať – zatiaľ čo človek je neschopný, nedokáže rozumieť, nevie pridať k či odobrať hocičo od Božích dobrých dokonalých plánov (Kaz. 3,11). Výsledkom knihy je uvedomenie si, že Božie mnohé dobré dary sú požehnaním len keď je Boh na prvom mieste, inak človek modlárči a dobré dary sa stávajú v živote človeka neuspokojivými a kameňom úrazu.

Koniec knihy (kap. 12) ponúka praktickú múdrosť, aby sa človek tešil z jednoduchých radostí krátkeho života, žil v prítomnosti a vo všetkom pamätal na Boha, poslúchal Ho a bál sa Ho. Kniha učí, že Boží súd nad hriechom je nevyhnutný; že Boh dodrží svoje sľuby; že Boh privedie každého človeka na zodpovednosť za jeho život. Ľudská múdrosť je príliš krátka na to, aby poňala život ako taký – ten dokáže poňať a dať mu význam len jeho Tvorca, Boh. Alebo inými slovami, bez Boha bude človek stretávať na každom kroku života márnosť nad márnosť, skutočnú trvácnu, hlbokú a pevnú radosť, slasť i uspokojenie nikdy nezakúsi; avšak ak nájde človek svoju najväčšiu radosť a slasť v mocnom dobrom Bohu a v poslušnej bázni pred Ním, potom i všetky veci života získajú význam a zmysel.

Ondrej Kajňak

Chceš si zlepšiť svoju angličtinu a zároveň spoznať nových ľudí? 🇬🇧
Pozývame ťa na English Speaking Club, kde si precvičíš konverzáciu s rodenými hovoriacimi – a to úplne zadarmo!

✨ Bonus: možnosť osobne sa stretnúť s Američanmi pri káve/čaji vo voľnom čase

📅 11.–15. apríla
🕕 18:00 – 21:00
📍 Slovenskej jednoty 16

Tešíme sa na teba!

🇺🇦 ENGLISH SPEAKING CLUB

Хочеш покращити свою англійську та познайомитися з новими людьми? 🇬🇧
Запрошуємо тебе на English Speaking Club, де ти зможеш практикувати розмовну англійську з носіями мови – і це безкоштовно!

✨ Бонус: можливість особисто зустрітися з американцями за кавою/чаєм у вільний час

📅 11–15 квітня
🕕 18:00 – 21:00
📍 Slovenskej jednoty 16

Чекаємо на тебе!

Registrácia

Věrně jednáš, milovaný, v tom, co činíš pro bratry, a to pro ty, kteří přišli odjinud;  oni vydali před církví svědectví o tvé lásce
3 Janův 1:5-6a. 

Jaká je cena dobrého svědectví o věřícím člověku? Tak nějak by mohla znít otázka při pohledu na Gája, o kterém je řeč ve výše uvedeném verši. Gájus byl totiž neobyčejně pohostinný člověk. Nezištně a věrně se staral o jemu úplně neznámé lidi. Autor tohoto listu oceňuje tuto jeho snahu. Je na něho také patřičně hrdý. Byl to totiž člověk, na kterého se dalo spolehnout. Člověk, který měl zájem o druhé. To, že přišli „odjinud“, mu nevadilo. Byl to služebník, který byl věrný tomu, co mu Bůh svěřil. Člověk kterýž měl bezpochyby bohaté zkušenosti, o kterých píše apoštol Pavel v Židům 13:2: „s láskou přijímejte i ty, kdo přicházejí odjinud – tak někteří, aniž to tušili, měli za hosty anděly. Právem tedy smíme číst a čteme, že apoštol Jan tohoto Gája povzbuzuje, aby pokračoval v tom, co dělá. 

I každému z nás svěřil Bůh něco a očekává od nás, že v tom, co nám svěřil, budeme věrní. U někoho to je pohostinnost jako u Gája. U někoho jiného to může být povzbuzování druhých a u dalšího zase úplně jiná služba. Proto zůstává otázka: Vím, co mi Bůh svěřil pro dnešní den a týden? Podle toho se totiž bude šířit nebo nešířit svědectví i o naší věrnosti tomuto Božímu pověření.

Alois Boháček 

poznať múdrosť a kázeň, porozumieť slovám rozumnosti, dosiahnuť kázne rozumu, spravedlivosti, súdu a priamosti, dať prostým opatrnosť, mládencovi známosť a dômyselnosť. Nech čuje múdry a priberie naučenia, a rozumný tak nadobudne schopnosti spravovať. Sú to veci na porozumenie prísloviu a podobenstvu, slovám múdrych a ich záhadným rečiam hlbokým. Bázeň Hospodinova je počiatkom známosti; múdrosťou a kázňou pohŕdajú blázni

Pr. 1,2-7

Biblická kniha prísloví (znamená „byť ako“) je knihou porovnaní, paralelizmov, v ktorej sa obyčajné životné skutočnosti stavajú do protikladu s hlbokými pravdami. Príslovia sú jednoduché (často úderné) morálne výroky či ilustrácie, ktoré zvýrazňujú a učia základné koncepty, na ktorých Boh stvoril svet. Hlavnou témou knihy prísloví je pravá múdrosť (nie tá svetská). Biblická viera nestojí v protiklade ani nevylučuje múdrosť, práve naopak, len vďaka viere v Boha dokáže človek nadobudnúť skutočnú múdrosť. Múdrosť je, keď človek žije v súlade s Božími princípmi, ktoré Boh votkal do svojho stvorenia – pričom aj keď človek zažíva kvôli hriechu vo svete ťažkosti, dokáže rásť v pobožnosti, múdrosti a oslavovať Boha.

Aby človek pochopil, prijal a následne na základe múdrosti žil, potrebuje sa zamerať na Toho, v kom sú ukryté všetky poklady múdrosti (Kol 2,3), na Pána Ježiša Krista. Bez Ježiša Krista ako osobného Spasiteľa je ľudská honba (akokoľvek intenzívna či vrúcna) za múdrosťou márna snaha. Príslovia sú obecné princípy, ktoré platia vo všeobecnosti vo svete, ktoré však (kvôli hriechu) nemusia platiť v každej jednej konkrétnej situácii. Boh negarantuje jedným daným príslovím rovnaký výsledok v každej okolnosti; ale garantuje, že vo všeobecnosti to platí vo svete podľa tohto konkrétneho príslovia. Múdroslovný žáner prísloví nie je povrchný ani okrajový v živote veriaceho, má obrovský prínos do duchovného i praktického života. Príslovia sa zaoberajú vnútornými pohnútkami a myšlienkami srdca, ktoré sa bez zlyhania pretavujú (skôr či neskôr) do praktického každodenného života človeka. Príslovia odpovedajú na mnohé morálne a etické otázky, pričom zvýrazňujú čestné a bezúhonné žitie, ktoré dokáže vzísť len zo správneho vzťahu s Bohom (správny vzťah so svätým Bohom hriešnik dokáže získať len skrze zástupnú obeť Pána Ježiša Krista). Príslovia ukazujú, ako sa biblické princípy (spomenuté v celom Písme Božom) a skutočná pobožnosť majú pretavovať a manifestovať (ukazovať) v každodennej praxi človeka, ktorého zachránil a vedie Boh.

Príslovia sú hlboká studňa právd, múdrosti, ktoré má (a musí!) učiť jedna generácia druhú, presne ako majú učiť rodičia svoje deti. Príslovia obsahujú neoceniteľnú knižnicu právd pre všetkých starých či mladých, ktorí nechcú zničiť či premárniť svoj vlastný život. Dve hlavné témy kontrastujúce v prísloviach sú múdrosť a hlúposť. Skutočné posolstvo (pravý význam) príslovia sa zvyčajne nedá odhaliť zbežným povrchným pohľadom, ale hlbavým uvažovaním srdca. Avšak, aby človek skutočne dospel k správnemu významu daného príslovia; aby našiel a pochopil múdrosť v ňom; aby dokázal túto múdrosť prijať, zamilovať si ju, následne ju i poslúchnuť so správnou pohnútkou, a aby mal i silu v živote ju naďalej nasledovať, potrebuje kľúč. Týmto kľúčom je bázeň pred Bohom, teda strach, úcta, reverencia, rešpekt, vzhliadanie, poznanie, milovanie a následne poslúchanie Boha. Hlavný dôraz či myšlienka knihy prísloví je múdrosť, ktorú človek dokáže získať skúmaním Božích nariadení, ktoré sú pravda. No finálnym cieľom knihy prísloví však nie je získaná múdrosť sama o sebe, ale Boh, ktorého vďaka tejto múdrosti dokážem viac poznať, milovať a poslúchať. „Múdrosť“, ktorá nie je primárne zameraná na Boha, nie je skutočnou pravou múdrosťou, je to svetská múdrosť, ktorá pôsobí v človeku pýchu.

Postoj človeka voči knihe prísloví by teda nemal byť len: „túžim čítať príslovia, aby som bol múdry“, aj keď je to chvályhodný postoj. Lepší postoj by mohol znieť: „túžim čítať príslovia, aby som bol múdry, aby som poznal, miloval a poslúchal Boha“. Cieľom pravej múdrosti nie je múdrosť sama o sebe, ale Boh a Jeho sláva. Príslovia nás učia, že pravá múdrosť nie je len znalosť poznatkov, ale poslušné žitie týchto poznatkov v praktickom živote (treba pamätať na Šalamúnovu výstrahu – najmúdrejší muž –, že aj keď mal poznatky ohľadom cudzích žien, zlyhal na základe týchto poznatkov prakticky konať, to čo vedel neposlúchol, zadovážil si mnoho žien, a tie odklonili jeho srdce od Boha). Svetská múdrosť sa bude prejavovať len v slovách a pýche, čo oslávi človeka, zatiaľ čo pravá múdrosť sa nevyhnutne prejaví v pobožnej praxi, čo bude k sláve Boha.

Ondrej Kajňak

Nebudete už dělat to, co zde děláme dnes, co každý sám pokládá za správné.

                                                                                                                             5. Mojž. 12:8 

Dokud jsme neznali Boha, bylo správné to, co každý z nás pokládal za správné. Někdo se zabýval astrologií, jiný střídal známosti, další se snažili nashromáždit co nejvíce peněz, nebo za každou cenu dosáhnout co největšího vzdělání. Každý z nás měl nějakou modlu, které sloužil. Každý z nás přicházel na místa, kde se modly uctívaly. A přiznejme si, že nám to vůbec nevadilo. 

Jenže pak jsme poznali někoho, komu to vadí – Živého Boha v našem Spasiteli Pánu Ježíši Kristu. Nutně se proto musíme ptát: Co si asi Bůh přeje dnes pro život svého následovníka? V každém případě to, aby si uvědomil co dělá, kde chodí, jak smýšlí, s čím přichází do styku, jak mluví a jedná. Pánu Bohu totiž dodnes modly jako takové vadí. Je to Bůh žárlivě milující! V 2. Mojž. 34, 14 doslova čteme: Nebudeš se klanět jinému bohu, protože Hospodin, jehož jméno je Žárlivý, je Bůh žárlivě milující. 

A v 5. Mojž. 4, 24 čteme: Neboť Hospodin, tvůj Bůh, je oheň sžírající, Bůh žárlivě milující. Izraelci dostali přísné pokyny týkající-se tehdejších model. Bůh jím jasně řekl, že všechny sloupy, sochy a oltáře, které postavili pohané za účelem uctívání svých bůžků, musí k zemi. (Soudců 6:25). Proč? Proto aby On, svatý Bůh, zůstal v jejich životech na prvním místě, a oni aby zůstali „svobodni“, ušetřeni všech ďáblových zotročujících nástrah. A v 5. Mojž. 11, 16 Mojžíš dodal: Střezte se, aby se vaše srdce nedalo zlákat, takže byste se odchýlili, sloužili jiným bohům a klaněli se jim. To by Hospodin vzplanul proti vám hněvem…! 

A tak nezapomeňme ani dnes ani nikdy jindy na to, že Boží svatost nesnese pohanské způsoby!

Alois Boháček