Príroda, ktorá prekvapí

Úprimne? Mnohí z nás nevedeli celkom, čo čakať. O to väčšie bolo prekvapenie, keď sme dorazili. Zelené kopce, čistý horský vzduch, ticho prerušované len šumením vetra – a namiesto tesného priestoru priestranné ihrisko možností. Bazén, squash, biliard, bowling, tenisové kurty aj volejbalové ihrisko. Zbor, ktorý zvykne tráviť čas pri notách, zrazu zistil, že vie aj iné veci.

Každý si našiel to svoje. Jedni súperili na squashi, deti sa kúpali v bazéne a ďalší sa pohodlne usadili pri biliardovom stole. Silnou atrakciou bol bowling. Dalo sa pri ňom krásne pokecať a oddýchnuť.

Večer pri ohni – dvakrát

Dve opekačky, dve večery, jeden oheň. A zakaždým to isté čaro: plamene, voňavé klobásky a špekačky, rozhovory, chvály a radosť detí. Prvý večer bol jasný, druhý priniesol trochu dažďa. Nikoho to neodradilo – práve naopak, pršanie akosi zblížilo. Pod jednou strechou alebo s kapucňou natiahnutou na hlavu chutí klobáska rovnako dobre.

Deti, stanovištia a nezacentrovaná vzduchovka

Pre najmenších čakali hry na stanovištiach. Beh, úlohy, súťaživosť – to deti vždy pohltí. No kráľovnou dňa sa stala vzduchovka. Jedna neposlušná, nezacentrovaná, ktorá unášala broky vpravo hore. Výzva pre každého, kto sa postavil za mieridlá.

A predsa – alebo možno práve preto – sa trafili. Najlepšie oko mali tri ženy: Evka, Anka a Zuzka. Fotografiu improvizovaného terča nájdete vo fotogalérii.

Radosť – ako za Nehemiáša

Výlet mal aj svoju tému: radosť. Andrej nám pripomenul starý príbeh – ako sa ľudia radovali, keď za čias Nehemiáša postavili chrám. Jedli tučné a pili sladké. Radosť si vyžaduje oslavu, nie len tichý súhlas vnútri.

My sme slávili po svojom – chlebom so šmalcom a kofolou. Jednoduchšie, ale azda o nič menej radostné. Spoločne sme spievali pieseň (kánon) Boh je láska accapella a rozdelený na štyri skupiny.

Pri rozhovoroch pri kávičke, pri smiechu detí, pri spoločnom stole sme spoznali niečo, čo sa v bežnom týždni stráca: že sme jedna duchovná rodina. Nie len zoznam mien, ale ľudia, ktorí sa navzájom poznajú, vychádzajú spolu a spoločne uctievajú Boha.

Mýto pod Ďumbierom zostane v pamäti. Nie len pre bazén alebo bowling, ale pre ten pocit – že sme tri dni žili spolu, nie vedľa seba.

Zborový výlet Mýto pod Ďumbierom - spoločná fotka

Každý krst bol spojený s osobným svedectvom. Zaznelo 10 príbehov o Božej milosti, moci a premene života. Bolo povzbudzujúce počuť, ako Boh aj dnes zachraňuje, mení ľudské srdcia, dáva nádej a prináša nový začiatok. Boh nie je vzdialený ani mlčiaci — je živý a koná aj v tejto dobe.

Krst ponorením je vonkajším vyjadrením vnútornej viery človeka. Symbolizuje stotožnenie sa s Kristom v Jeho smrti a zmŕtvychvstaní. Ako píše apoštol Pavol:

„Krstom sme teda spolu s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych slávou Otcovou, aj my žili novým životom.“
(Rimanom 6:4)

Pre mnohých je veľkou odvahou postaviť sa pred ľudí a hovoriť o svojej viere. O to vzácnejšie bolo vidieť úprimnosť, pokoru a radosť tých, ktorí sa rozhodli verejne vyznať, že Ježiš Kristus je ich Pánom a Spasiteľom.

Božie slovo hovorí:

„Tak ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie. Staré sa pominulo a hľa, nastalo nové.“
(2. Korinťanom 5:17)

Práve túto radosť z nového života sme mohli spolu prežívať. Nebola to len udalosť jedného dňa, ale svedectvo o tom, že Boh stále povoláva ľudí k sebe, odpúšťa hriechy a mení životy.

Sme vďační Bohu za každého pokrsteného a modlíme sa, aby ich naďalej viedol, posilňoval a požehnával na ceste viery.

Sláva Bohu!

10. násobná radosť z nového života

_{Vo svojej úzkosti ma budú hľadať skoro za rána a povedia: Poďte, a navráťme sa k Hospodinovi, lebo on roztrhal a uzdraví nás, zbil a obviaže nás. Oživí nás o dva dni, na tretí deň nás postaví na nohy, a budeme žiť pred jeho tvárou. A tak poznajme a žeňme sa poznať Hospodina; jeho východ stojí pevne jako svitanie rána a prijde nám ako dážď, ako jarný dážď, ktorý zvlažuje zem … Lebo milosrdenstvo chcem a nie obeť, a známosť Božia je nad zápalné obeti}

_{Oz. 6,1-6}

_{Ozeáš patrí k 12 malým prorokom (veľkí proroci: Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel, Daniel), prorokoval pre severné kráľovstvo za vlády jeho posledných šiestich kráľov pred Asýrskym zajatím v roku 722 p.n.l., jeho súčasníci boli Micheáš, Izaiáš a Ámos (proroci podľa času a smerovania služby: Abdijáš – Edóm; Joel – Júda; Jonáš – Ninive; Ámos – Izrael; Ozeáš – Izrael; Izaiáš – Júda; Micheáš – Júda; Náhum – Ninive; Sofoniáš – Júda; Jeremiáš – Júda; Abakuk – Júda; Daniel – Babylon; Ezechiel – Babylon; Ageus – Júda; Zachariáš – Júda; Malachiáš – Júda). Tento čas Izraela je tvrdo poznačený duchovnou neverou Bohu, spoločenskou nespravodlivosťou, modlárstvom s bôžikmi okolitých národov, zabúdaním na Boží zákon, morálnym úpadkom, čo len viac a viac nezvratne približovalo Boží súd v podobe zahraničnej invázie.}

_{Ozeášova správa uprostred tejto bezbožnosti sa sústredila na Božiu lásku, súd, na ľudské duchovné smilstvo a Božiu záchranu. Ozeáš dostal od Boha výnimočné doslovné nariadenie (kap. 1) vstúpiť do skutočného (nie metaforického) manželstva so ženou, ktorá mu bude neverná (Gomera), aby Boh na tomto problémovom manželstve symbolizoval svoj vzťah k smilniacemu Izraelu. Tak ako Gomera zradila a podviedla svojho manžela, Ozeáša, tak Boží ľud zradil a podviedol svojho Boha smilniac s modlami pohanských národov Kanaánu a okolia. Smilní Židia tiež skôr uzatvárali politické aliancie s okolitými národmi, akoby v ťažkosti hľadali pomoc ich Manžela – Boha. Ozeáš bol verný a pobožný manžel, smilstvo jeho ženy ho zanecháva hlboko zarmúteného v osobnej emocionálnej agónii, avšak napriek bolesti neodpovedá horkosťou, pomstou či nenávisťou – práve naopak, poslúcha Boha a odpláca sa Gomere odpustením, milosťou, láskou (Oz. 3,1) a snahou o obnovu ich manželského vzťahu (obraz Boha a Jeho ľudu). Zrada Gomery vážne naštrbila vzťah s jej manželom, ich jednotu, intimitu, dôveru, radosť v sebe navzájom, spôsobila reálnu jazvu a bolesť, ale láska Ozeáša bola väčšia a silnejšia, čo zvestuje Izraelu, že ich hriechy vážne poškodili ich vzťah s Bohom, ktorý ich bude síce vážne súdiť a kázniť (vyhnanstvo), ale nezničí ich úplne, zachová si ostatok – po náprave si svoj ľud zachráni a navráti – nie azda kvôli cnosti svojho ľudu, ale kvôli cnosti a láske Boha. Stred knihy (kap. 4–10) sa zameriava na hriech Izraela, Ozeáš volá ľud do pokánia a vystríha ich, že ak nebudú ctiť Boha, príde ťažký súd, trest. Adresuje zlých kňazov, ktorí viedli ľud do hriechu, ich zbytočné náboženské rituály bez skutočnej lásky k Bohu; adresuje i politických lídrov, ktorí opustili spravodlivosť. Kniha sa ďalej zaoberá (kap. 11–14) správou súdu a nádeje. Súd (exil) je už v tejto fáze bezbožnosti a duchovného smilstva Izraelského národa nevyhnutný a nezvratný, no Božie srdce pre Jeho ľud je stále a naďalej láskavé. Boh ich skrze výchovné údery a tvrdú kázeň miluje, stará sa o nich ako otec o svoje deti, vychováva a kázni ich a zasľubuje im skrze Ozeáša, že raz uzdraví ich rany a vylieči ich svojvoľné srdcia.}

_{Kniha učí, že Božia láska pre Jeho ľud je neochvejná – a to aj keď Ho sklamú či zradia; že Boží súd je kvôli hriechu istý, no Božie milosrdenstvo je väčšie; že Boh túži vykúpiť a zachrániť svoj milovaný ľud, že to aj úspešne urobí; že Boh napriek nevernosti ľudí ostáva vždy verný; že Boh prejavuje milosť tým, ktorí k Nemu prichádzajú v pokání a viere; že prázdne náboženské rituály sú bezcenné, bezvýznamné, zbytočné, Boha nectia, požehnanie aktérovi neprinesú, zabezpečia len Boží súd za pokrytectvo; že Boha ctí poslušnosť prameniaca zo srdca, ktoré miluje Boha; že srdce, ktoré miluje Boha, sa nevyhnutne bude manifestovať v spravodlivom živote v poslušnosti Bohu; že Božia láska neakceptuje žiadneho rivala; že človek nie je schopný sám o sebe odvrátiť sa od svojej pochabosti, smilstva, a potrebuje skutočného mocného Spasiteľa – Mesiáša; že každý hriech, malý či veľký, je duchovné smilstvo, modlárstvo, uctievanie a milovanie najviac niečoho iného ako Boha; že Boh je dobrý Otec, ktorý kázni a prísne vychováva svoje neposlušné deti; že Boh udeľuje výchovné rany, ale i obväzuje rany. Kniha smeruje na Krista, ktorý je dokonalým a finálnym vyjadrením Božej vernosti a lásky k ľuďom.}

Ondrej Kajňak

_{A za dní tých kráľov ustaví Bôh nebies kráľovstvo, ktoré nebude zkazené nikdy až na veky. A to kráľovstvo nebude ponechané inému ľudu. Rozbije všetky tie kráľovstvá na prach a učiní im koniec, ale ono bude stáť až na veky}

_{Dan. 2,44}      

_{Daniel patrí k exilným prorokom s Jeremiášom a Ezechielom, v mladosti bol odvedený do Babylonu v prvej vlne deportácií (605 p.n.l.), jeho spisy majú pre Starý zákon podobný význam ako Zjavenie Jána pre Nový zákon, bol vznešeného pôvodu, mal obdivuhodný charakter, ktorý vykazoval znaky neoblomnej integrity, hlbokej múdrosti a nekompromisnej vernosti Bohu. Vďaka týmto vlastnostiam a milosti Božej sa Daniel dostal do prominentného postavenia aj v Babylonskej ríši a neskôr tiež v Médsko-Perzskej ríši. Obe ríše boli silne pohanské, no Daniel si napriek bezbožnej spoločnosti a viacerým výzvam zachoval po celý čas výhradnú oddanosť Bohu. Daniel slúžil ako Boží prorok približne 70 rokov. Kniha obsahuje historický opis Danielovho života (kap. 1–6) aj jeho proroctvá od Boha, ktoré sa týkajú primárne Božej zvrchovanosti nad národmi sveta a Božích plánov pre Izrael a svet (kap. 7–12).}

_{Prvá polovica knihy sa začína odvedením Daniela do Babylonu (kap. 1), kde s priateľmi dostali babylonské mená (Daniel ~ Baltazár, Chananiáš ~ Šadrach, Mišael ~ Méšach a Azariáš ~ Abéd-Nego). V prvej vlne deportácií do Babylonu bola odvedená šľachta a vzdelaná vrstva, ktorá sa mala v Babylone na kráľovom (Nabuchodonozor) dvore venovať učeniu a štúdiu babylonskej kultúry a vied pre službu. Všetci štyria sa odmietli stravovať kráľovským jedlom obetovaným modlám, stravovali sa podľa židovských dietárnych obmedzení a Boh ich odmenil múdrosťou a priazňou. Neskôr Daniel dokáže kráľovi Nabuchodonozorovi vyložiť význam jeho sna (kap. 2) o veľkej soche zloženej z rôznych materiálov, pričom sen predstavoval následnosť štyroch veľkých ríš: hlava zo zlata (Babylonská ríša); hruď a ruky zo striebra (Médsko-Perzská ríša); brucho a stehná z bronzu (Grécka ríša); nohy zo železa (Rímska ríša); chodidlá zo železa a hliny (konfederácia silných a slabých desiatich národov obnovenej Rímskej ríše). Následne kameň, ktorý rozbil celú sochu, bude Kráľovstvo Božie, založené Ježišom Kristom. Týmto múdrym výkladom bol Daniel poctený kráľom, dosadený ako vládca celej Babylonskej provincie a tiež ako hlavný prefekt nad všetkými babylonskými mudrcami (mágovia / vznešený rád kráľotvorcov). O pár storočí neskôr je to práve tento rád mudrcov, ktorí vďaka hviezde donášajú zlato, kadidlo a myrhu k nohám narodeného dieťatka v Betleheme. Neskôr (kap. 3) sú traja priatelia Daniela hodení do rozpálenej ohnivej pece kvôli tomu, že sa odmietli klaňať zlatej soche kráľa Babylonu, z ktorej ich zázračne zachránil Boh tak, že nemali ujmu na zdraví. Neskôr (kap. 4) má kráľ Nabuchodonozor ďalší sen, ktorý mu Daniel vyloží ako výstrahu prichádzajúceho poníženia a dočasného bláznovstva kvôli pýche kráľa, čo sa aj splní na sedem rokov, počas ktorých babylonský kráľ žije ako zviera v divočine. Neskôr (kap. 5) sa na stene objaví písmo počas vlády kráľa Belšacara, čo Daniel vykladá a predpovedá pád Babylonskej ríše a nástup Médsko-Perzskej, čo sa udialo tej samotnej noci útokom Peržana, kráľa Dária.}

_{Danielov charakter a dovednosti mu zabezpečili veľmi vysoké postavenie aj v Médsko-Perzskej ríši (bol jedným z troch kniežat hneď pod kráľom, ale bol múdrejší ako ostatné dve kniežatá). Daniel sa však dostal do problémov, keď kráľ (ovplyvnený úkladnými radcami) vydal dekrét, že sa nikto nesmie modliť k inému Bohu ako ku kráľovi Peržanov, čo Daniel nemohol poslúchnuť a modlil sa, tak isto ako predtým, k jedinému pravému Bohu (kap. 6). Bol následne uvrhnutý do jamy s levmi, kde ho Boh ochránil a zachoval. Nasledujú proroctvá, prvé (kap. 7) je o štyroch zvieratách (ríšach, podobne ako pri soche), kde následne „malý roh“ predstavuje antikrista prenasledujúceho veriacich, ktorého zastaví Boh Otec a Syn. V následnom proroctve (kap. 8) vystupuje baran s dvoma rohmi (Média a Perzia) a kozol (Grécka ríša), kde sa ako rohy predstavuje Alexander Veľký a Antiochos Epifanes, prenasledovateľ Židov. Následne (kap. 9) obsahuje proroctvo 70 týždňov, ktoré načrtáva budúcnosť Izraela, príchod Mesiáša a obdobie veľkého súženia. V posledných dvoch kapitolách (kap. 10–12) sa opisuje konflikt národov severu a juhu, ktoré ukončí víťazstvo Božieho kráľovstva. Kniha učí, že Boh je zvrchovaný nad globálne ríše, používa si ich a orchestruje pre svoje plány, pričom zároveň necháva vládcov a ľudí konať slobodne, za čo ich následne privedie na súd. Učí tiež, ako byť verný Bohu voči opozícii.}

Ondrej Kajňak

_{povedz domu Izraelovmu: Takto hovorí Pán Hospodin: Nie pre vás to činím, dome Izraelov, ale pre meno svojej svätosti, ktoré ste poškvrnili medzi národami, kam ste prišli. Ale posvätím svoje veľké meno, poškvrnené medzi národami, ktoré ste poškvrnili medzi nimi, a poznajú národy, že ja som Hospodin, hovorí Pán Hospodin, keď sa posvätím vo vás pred ich očami. Lebo vás poberiem z národov a shromaždím vás zo všetkých zemí a dovediem vás do vašej zeme. A pokropím vás čistou vodou, a budete čistí; od všetkých vašich nečistôt aj od všetkých vašich ukydaných bohov vás očistím. A dám vám nové srdce a nového ducha dám do vášho vnútra a odstránim to kamenné srdce z vášho tela a dám vám srdce z mäsa. A dám svojho Ducha do vášho vnútra a učiním to, aby ste chodili v mojich ustanoveniach a ostríhali moje súdy a činili ich}

_{Ez. 36,22-27}

_{Ezechiel bol exilný prorok (prorokoval počas exilu v Babylone), bol odvedený do Babylonu v druhej vlne deportácií (597 p.n.l.), jeho služba bola zameraná na súd hriechu, pokánie, obnovu, pričom poskytovala unikátny pohľad na Božiu aktivitu uprostred vyhnanstva Jeho ľudu. Kniha sa začína (kap. 1) povolaním do služby a dramatickou víziou Božej slávy (teofánia – viditeľná manifestácia Božej slávy) v búrkovom oblaku s ohňom, ktorú doprevádzajú štyri nebeské bytosti, kruhy v kruhoch (resp. kolesá v kolesách), Boží trón a žiarivá postava na tróne (pravdepodobne kristofánia – viditeľná manifestácia slávy predvteleného Krista). Nebeské bytosti mali každá 4 tváre (človek, lev, vôl, orol) a 4 krídla (dvoma si zakrývali telá, dve mali dohora, ktorými sa navzájom dotýkali). Každá z bytostí mala svoje koleso s kolesami vnútri, ktoré sa otáčali všetkými smermi, pohybovali sa cielene (nie náhodne) v súlade s vôľou svojej bytosti, čo značilo Božiu neobmedzenú zvrchovanosť, všadeprítomnosť, cielenosť a bezchybnú exekúciu Božej vôle vo všetkom a všade.}

_{Ďalej skrze knihu je Ezechiel inštruovaný Bohom robiť viaceré symbolické, často šokujúce, teatrálne úkony, ktoré majú zvýrazniť vážnosť hriechu Židov i okolitých národov voči Bohu. Kniha je písaná prevažne v chronologickej postupnosti, ale určité sekcie sú usporiadané tematicky. V prvej sekcii knihy (kap. 1–24) sa Ezechiel zaoberá primárne súdom nad Judeou, hovorí im, že okupácia a vyhnanstvo je výsledok ich hriechov, a že ak sa nebudú kajať, stretne ich ešte väčšia deštrukcia. Adresuje tiež uctievanie modiel v chráme a perverzné chovanie vodcov (kap. 8–11). V druhej sekcii knihy (kap. 25–32) sa nachádzajú proroctvá o okolitých národoch (Amon, Moáb, Edóm, Filištínci, Týr, Sidón, Egypt), ktoré bude súdiť Boh kvôli ich bezbožnosti, arogancii, zhýralosti a kvôli ich nepriateľskému správaniu sa voči Izraelskému národu. Táto časť knihy zvýrazňuje Božiu zvrchovanosť a moc nad krajinami a ríšami sveta, každý sa bude zodpovedať za svoje počínanie pred Bohom. Posledná tretia sekcia knihy (kap. 33–48) sa zameriava na budúcnosť Izraelského národa. Po páde Jeruzalema vo vyhnanstve dáva Ezechiel zbedačenému národu nádej, že raz ich Boh obnoví duchovne i fyzicky. Zdôrazňuje sa tu potreba neustáleho pokánia a poslušnosti Bohu na národnej i individuálnej rovine. Veľmi vzácna a známa je tu kapitola 37 o suchých kostiach na púšti, ktoré sú samy o sebe bez života, mŕtve, totálne neschopné vzbudiť sa k životu, či mať vôbec akúkoľvek túžbu po živote. Avšak, keď prichádza Boh a dáva Ducha, dáva život, suché kosti vstávajú a ožívajú – takto Boh raz obnoví mŕtvy Izrael v ich hriechoch, takto Boh tvorí život Duchom Svätým v živote duchovne mŕtveho hriešnika, ktorý má srdce z kameňa, ktorému Boh dáva srdce z mäsa (Ez. 36,26).}

_{Ezechielova vízia miléniálneho chrámu (kap. 40–48) poskytuje detailný pohľad na budúci chrám a obnovenú bohoslužbu počas doslovných 1000 rokov, kedy bude Dávidov potomok, Pán Ježiš Kristus vládnuť z Dávidovho trónu v Jeruzaleme, kde bude fungovať obetný systém, ale nie už obete za hriechy, ale obete ako pripomienka Kristovej dokonalej obete (podobne ako pri večeri Pánovej). Obete sa prinášali a budú prinášať v: (1) Mojžišov svätostánok; (2) Šalamúnov chrám [postavený ~960 p.n.l., zničený Babylonom pri dobytí Jeruzalema 586 p.n.l.]; (3) Zerubábelov obnovený chrám, ktorý dodatočne rekonštruoval aj Herodes [zničený roku 70 Rimanmi ako zvestoval Kristus]; (4) Chrám vo veľkom súžení [bude znesvätený antikristom]; (5) Mileniálny chrám [ktorý opisuje Ezechiel]. Hlavná správa knihy je ohnivá, úžasná, nepochopiteľná a transcendentná sláva Božia, Božia svätosť, majestát a zvrchovanosť. Kniha učí, že ľudia sú zodpovední hlásať Božiu pravdu svetu (Ez. 3,17), a že potrebujú Mesiáša, ktorý ich zachráni.}

Ondrej Kajňak

_{Je to mnohonásobná milosť Hospodinova, že sme nevyhynuli docela; lebo neprestaly jeho zľutovania. Sú nové každého rána; veľká je tvoja vernosť. Mojím dielom je Hospodin, hovorí moja duša; preto sa nadejem na neho. Dobrý je Hospodin tým, ktorí očakávajú na neho, duši, ktorá ho hľadá. Dobre je, aby dúfal človek a mlčky očakával na spasenie Hospodinovo. Dobre je mužovi, aby niesol jarmo vo svojej mladosti. Nech sedí o samote a mlčí, keď naloží na neho. Nech vloží svoje ústa do prachu, azda je ešte nádej. Nech podá svoje líce tomu, kto ho bije; nech sa nasýti potupy. Lebo Pán neodvrhne na veky. Lebo hoci aj zarmúti, zase sa zľutuje podľa množstva svojej milosti}

_{Žalosp. 3,22-32}

_{Dobývanie Jeruzalema Babylonom nebola pre vyvolený národ len národná či militárna katastrofa, ale Boží spravodlivý oprávnený trest (v súlade s Deut. 28) za ich dlhodobú a opakovanú neposlušnosť, nespravodlivosť, modlárstvo, ignoráciu prorokov, porušovanie zákona, nemorálnosť. Babylonský kráľ Nabuchodonozor obľahol Jeruzalem v troch vlnách; v prvej vlne (605 p.n.l.) vzal do vyhnanstva Daniela a šľachtu; v druhej vlne (597 p.n.l.) vzal do vyhnanstva kráľa Júdska (Jójachína) a 10 000 Židov vrátane Ezechiela (počas týchto rokov sa objavuje na scéne i mnoho falošných prorokov [ktorých Boh neposlal], ktorí hlásali medzi ľudom populárne správy, že Jeruzalem vytrvá a vyhnanstvo bude len krátke a ľahké, čo adresovali a vyvracali aj Jeremiáš [Jer. 27], aj Ezechiel [Ez. 13]); v tretej najhoršej vlne (588 – 586 p.n.l.) trvajúcej 2 roky obliehania bol za judského kráľa Cidkiju Jeruzalem dobytý a totálne zničený. Obliehanie Jeruzalema bolo strašné, ľudia nemali čo jesť, vládol hladomor; bol tam kanibalizmus (naplnenie výstrahy Deut. 28,53), keď rodičia jedli svoje deti; ľudia bojovali medzi sebou každý za svoje vlastné prežitie; v meste vládol chaos, kriminalita, úplný morálny a duchovný úpadok;}

_{Babylon navŕšil valy na jeruzalemské hradby, po dvoch rokoch ich prelomil a zrúcal; chrám Boží bol spálený; kráľovský palác zničený, kráľovská rodina vyvraždená, kráľ oslepený; domy mesta boli spálené a zrúcané; Nabuchodonozor mesto Jeruzalem s celou jeho minulou slávou a históriou doslova rozmetal na prach a blato; nasledovala masová deportácia bohatých a učených do Babylonu po tisícoch, pričom v ruinách ostali len najchudobnejší. Devastácia Božieho neposlušného národa bola úplná na fyzickej i duchovnej rovine, Boží národ ako rozpoznateľná entita v regióne prestal existovať. Prorok Jeremiáš prorokoval desiatky rokov Židom, aby predišli tejto národnej katastrofe, lenže keď sa rozhodli Boha ignorovať, trest a tvrdá náprava boli nevyhnutné. Jeremiáš sa díva na tento úpadok a devastáciu z prvej rady, jeho zármutok sa ledva dá vyjadriť slovami, prepuká v plač, bolestivý nárek za Božie mesto a jeho ľud. Žalospev je koncipovaný do piatich poetických trúchliacich spevov, z ktorých sú prvé štyri písané tzv. „akrostichom“, teda štruktúrované podľa hebrejskej abecedy. Prvé štyri kapitoly opisujú dezoláciu Židov a mesta, pričom v piatej poslednej kapitole Jeremiáš prechádza od žiaľu k úteche v Bohu, k prosbe o milosť, záchranu a obnovu, lebo vie, že Pán bude jednať milostivo s tými, ktorí k nemu prídu v pokání a dôvere. Kniha je ako taká temná a smutná, no končí nádejou v Bohu. Vyhnanstvo bol strašný trest za hriech Božieho ľudu, ale bola to aj milosť – ak by Pán nezatriasol poriadne svojím ľudom skrze vyhnanstvo, zomreli by vo svojich hriechoch.}

_{Kniha učí, že keď sa národ či jednotlivec nedrží Boha, súd je nevyhnutný; že Boh splní, čo sľúbi, či už je to zasľúbenie požehnania, či prísľub trestu za hriech; že najlepšia vec, čo môže človek urobiť uprostred veľkého trápenia, je dôverovať Bohu; že keď ľud nepočúva na prvé jemné varovanie, bude počúvať na druhé tvrdé varovanie; že Boh si skrátka svoj ľud zachráni, a to z ľudského pohľadu po dobrom alebo zlom, že je ochotný prejsť kvôli tomu aj veľké diaľky a dopustiť ťažké výchovné opatrenia; že Božia milosť je veľká, že zachraňuje tých, čo k nemu vrúcne v pokání volajú; že povrchné náboženské rituály bez vnútornej poslušnosti sú bezvýznamné; že Boh je spravodlivý Sudca a nemôže hriech len tak zamiesť pod koberec či prižmúriť nad ním oko, že Boh je nad katastrofami. Finálne, kniha nás učí, ako zvládať trápenia, ako žialiť; ako plakať tak, aby človek nehrešil; ako i v katastrofe upriamiť svoju ubolenú dušu k Bohu hore, ako sa vložiť do jeho dobrých rúk; ako trúchliť a učiť vlastné neukáznené srdce, že Božia milosť je väčšia ako ľudské zlyhanie i trápenie; ako hľadať uprostred trápenia nádej v Bohu.}

Ondrej Kajňák

Hľa, idú dni, hovorí Hospodin, že učiním s domom Izraelovým a s domom Júdovým novú smluvu. Nie takú smluvu, jakú som učinil s ich otcami toho dňa, ktorého som ich pojal za ruku, aby som ich vyviedol z Egyptskej zeme, ktorú to moju smluvu oni zrušili, hoci som ja bol stal ich manželom, hovorí Hospodin. Lebo toto je smluva, ktorú učiním s domom Izraelovým po tých dňoch, hovorí Hospodin: Dám svoj zákon do ich vnútornosti a napíšem ho na ich srdce a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom

Jer. 31,31-33

Jeremiáš prorokoval pred a počas exilu (okolo 600 p.n.l.). Exilní proroci sú tiež Daniel a Ezechiel. Poexilní proroci sú Ageus, Zachariáš a Malachiáš. Všetci ostatní proroci sú predexilní. Jeremiáš pochádzal z blízkosti Jeruzalema, nemal ženu, je známy ako plačúci prorok, keďže jeho spisy sú plné emócií. Kázal verne a nekompromisne Božie slovo približne 40 rokov a nevidel žiadnu odozvu či výsledky / ovocie svojej práce u ľudí, naopak stretal sa s veľkou opozíciou, nezáujmom ľudí o Boha, výsmechom i prenasledovaním jeho osoby. Napriek tomu je spolu s Izaiášom (ktorý slúžil približne 60 rokov) považovaný za jedného z najvernejších prorokov, berúc do úvahy dĺžku služby voči veľkosti opozície a nedostatku viditeľného ovocia jeho služby. Za dní Jeremiáša Asýria postupne slabla a Babylon sa zmáhal k moci. Boh stále ľudu skrze prorokov pripomínal, že ak sa odvrátia od modiel k Bohu, zachráni ich. Pred Jeremiášom prorokovali najmä Joel a Micheáš. Jeremiášovi súčasníci boli Abakuk, Sofoniáš, Ezechiel a Daniel.

Kniha obsahuje veľa z jeho života, je veľmi osobná. Jeremiáš prorokoval predovšetkým pre Júdu, zvestoval, že je posledná hodina, čas sa nachýlil, že majú poslednú šancu zvrátiť prichádzajúci súd a trest Boží v podobe zahraničnej invázie. Ľud ale pokánie nečinil, správali sa k Jeremiášovi veľmi zle, o Boží zákon sa nestarali, vyhnanstvo teda muselo prísť, a aj prišlo. Keď nakoniec roku 586 p.n.l. Babylon dobyl Jeruzalem, Jeremiáš nabádal ľud, aby sa poddali Babylončanom a predišli tak úplnej skaze (Jer 21,9), čím si vyslúžil ešte väčšie nepriateľstvo od ľudí, kňazov, aj samotného kráľa. Jeremiáš prorokoval za piatich posledných judských kráľov, následne južné kráľovstvo ako také zaniklo a najlepší z ľudu boli odvedení do zajatia. Devastácia po babylonskej invázii bola v Judei veľmi veľká, a to fyzicky i duchovne. Po dobytí bol v zemi ustanovený babylonský miestodržiteľ, po ktorého zavraždení Židia zo strachu pred odvetou Babylonu utekajú do Egypta a nasilu berú aj Jeremiáša, ktorý im od Boha hovoril, že tam nemajú ísť, ale majú ostať. Jeremiášove nabádania sa v knihe často stretajú s odmietaním a protivenstvami, čo v Jeremiášovi spôsobuje hlboké pohnutie a veľký zármutok za ľud, ktorý sa odvracia od dobrého a svätého Boha. Napriek strašným varovaniam kniha obsahuje i nádej na obnovu v novej jednostrannej nezrušiteľnej zmluve, ktorú Boh učiní nie na základe dočasného Mojžišovho zákona, ale ktorú sám Boh zapíše večne na srdcia ľudí (kap. 31), ktorú uskutočnil Pán Ježiš Kristus zástupnou obeťou na kríži (kde zniesol plný Boží hnev za hriechy človeka, výmenou dal človeku Kristovu dokonalú spravodlivosť, a to každému, kto činí pokánie a verí). Jeremiášova správa nebola len o národnom treste za neposlušnosť (invázia, deštrukcia, vyhnanstvo), je aj o individuálnej zodpovednosti ľudí za ich hriechy voči svätému Bohu (kap. 17). Kniha obsahuje i správy pre okolité národy, ktoré bude Boh tiež súdiť za ich hriechy (kap. 46–51), čo zvýrazňuje, že Boh je zvrchovaný nad celou zemou a zodpovedať sa mu budú všetci ľudia na zemi, nie len vyvolený národ.

Kniha končí pádom Jeruzalema, odvedením do zajatia a detailami obliehania a následkov. Kniha učí, že Božie slovo sa má hlásať verne bez ohľadu na reakciu ľudí, či bude pozitívna, či negatívna, či veľmi negatívna; že Bohu treba byť verný bez ohľadu na to, či služba nesie, či nenesie viditeľné ovocie, a to aj v priebehu desaťročí (skutočné ovocie svojich snáh človek zistí až v nebesiach); že Pán Boh dáva mnohorakú možnosť predísť trestu pokáním, avšak predsa je svätý a spravodlivý Boh, ktorý súdi hriech; že Boh je ochotný i veľmi tvrdo kázniť svoj milovaný ľud, aby ho zachránil od jeho pošetilosti (hriechu); že Boh je napriek vyhnanstvu a devastácii svojho národa verný svojim zasľúbeniam, ktoré pomaly, ale isto privádza k naplneniu; že ani vyhnanstvo mocnej pohanskej ríše nemá moc zmariť Božie zasľúbenia dané Jeho ľudu; že Boh si svoj ostatok zachráni; že Boh chce a bude mať osobný vzťah s veriacim jednotlivcom; že Boh sám zabezpečí novú zmluvu v srdci vyvolených, ktorí nevládzu poslúchať sami od seba.

Ondrej Kajňák

Iz. 53,5-10

Izaiáš bol judský (juh) prorok slúžiaci v Jeruzaleme okolo 700 p.n.l. za južných kráľov Uziáš, Jótam, Achaz a Chizkijáš, bol teda pred-exilný prorok a súčasník Ozeáša a Micheáša. Bol tiež teológ, reformátor, historik, básnik, rečník, evanjelista, šľachtic, učený človek (jeho všestrannosť vyjadrovania, brilantnosť a bohatosť slovnej zásoby je úžasná). Berie sa za najväčšieho proroka po Mojžišovi. Mal dvoch synov, vysoké postavenie, prístup ku kráľovi. V tých časoch boli kráľovstvá (sever a juh) v duchovnom úpadku, modlárstve a kvôli Božiemu súdu ich hriechov i v nebezpečenstve od okolitých silnejúcich ríš. Severné kráľovstvo (Izrael) utvorilo koalíciu so Sýriou proti rastúcej Asýrskej ríši na východe. K tejto koalícii sa južné kráľovstvo (Júdea) odmietlo pridať, čím vznikla občianska vojna medzi severom a juhom. Juh si následne v panike prizval na pomoc Asýriu, čo Asýria uvítala, dobyla sever a vzala ho do zajatia 722 p.n.l. Južné kráľovstvo sa stalo vazalom Asýrie a po čase, keď bola Asýria vnútorne oslabená, sa vzbúrilo na čele s pobožným kráľom Chizkijášom (Ezechiáš). Asýria odpovedala pod vedením Sancheríba napádaním miest južného kráľovstva (severné už bolo dobyté a vzaté do zajatia) a konečne obliehaním Jeruzalema (701 p.n.l.), ale pobožný Chizkijáš a prorok Izaiáš sa spoliehali na Boha, ktorý im pomohol, poslal anjela, ktorý zabil 185 000 vojakov Asýrie (2 Kráľ. 19,35), čím sa Asýria stiahla a už nikdy nedobyla južné kráľovstvo. Izaiáš bol jedným z mnohých prorokov poslaných od Boha k vyvolenému národu, odsudzoval prázdne rituály a modloslužbu, hlásal (ešte počas vlády Asýrie, keď Babylonská ríša neexistovala) južnému kráľovstvu, že ak neprídu späť k Bohu, Boh bude súdiť ich hriech, príde Babylon a vezme ich do zajatia (Iz. 39,5–7). Mnoho Izaiášových prorokovaní sa naplnilo ešte za jeho života. Kniha má dve hlavné časti, prvá sa zaoberá Božím súdom nad Izraelom, Júdeou a okolitými národmi (kap. 1–39) za ich neposlušnosť; druhá časť sa týka zasľúbenia obnovy a nádeje, ktorá príde v prichádzajúcom Mesiášovi (kap. 40–66). Kniha sa otvára silným napomenutím Júdei za ich hriech, modlárstvo, spoločenskú nespravodlivosť (kap. 1), pričom ich Izaiáš vyzýva k pokániu a varuje pred Božím trestom v podobe zahraničnej invázie (ktorá nakoniec prišla, Asýria, Babylon). Medzi hlavné témy knihy patria Božia svätosť (morálna dokonalosť a oddelenosť od hriechu) a zvrchovanosť (neexistuje nič nad Bohom, ktorý má všetko pevne v rukách a všetko úspešne riadi k vlastným cieľom). Izaiáš je povolaný videním Božieho trónu a svätosti Božej (kap. 6), avšak je mu zasľúbené hneď pri povolaní, že ľud nebude poslúchať na jeho hlas, že z ľudského pohľadu bude neúspešný (pravý úspech služby sa však nemeria počtom prívržencov, ale vernosťou Písmu a Bohu). Izaiáš slúžil aktívne približne 60 rokov, stále verne hlásajúc Božie slová bez akýchkoľvek viditeľných výsledkov u ľudí, čím ukázal, že človek sa má držať Boha nie na základe viditeľných výsledkov, ale čisto na základe Boha (skutočné výsledky vidí Boh a služobník sa ich dozvie v nebi). Kniha učí, že veľký Boh si dokáže použiť i mocnú pohanskú ríšu na vykonanie súdu nad Božím neposlušným národom a následne súdiť i hriech tejto ríše (kap. 10); že Boh poteší a zachráni svoj ľud zo zajatia (kap. 40); že raz Služobník Pána (Mesiáš) zachráni ľud úplne (kap. 42; 49) a dovolí im naplniť ich úlohu, že budú požehnaním národom sveta, ako Boh zasľúbil Abrahámovi. Významná téma knihy je i kráľovstvo v Dávidovej línii, či Deň Hospodinov (Boží strašný súd za hriechy ľudí). Vrchol knihy je kap. 53, kde sa detailne popisuje plán spásy, úloha Mesiáša pri jeho prvom príchode (vtelením) na zem, že bude trpieť sekundárne pod rukou hriešnych ľudí, primárne pod rukou spravodlivého svätého Boha ako zástupná obeť. Posledné kapitoly sa zaoberajú víziou nebies a novej zeme (kap. 65; 66). Kniha učí, že Boh je napriek tvrdým výchovným opatreniam voči neposlušnému ľudu verný svojim zasľúbeniam, po čase výchovy a nápravy svoj ľud navráti, zachráni a nakoniec aj spasí; že Boží ľud nedokáže sám poslúchať Boha a stále padá, že potrebuje mocného Záchrancu; že Boh je svätý, svätý, svätý; že spoliehajúci sa na Boha môže mať nádej v Mesiášovi i napriek ťažkostiam, v ktorých sa aktuálne nachádza.

Vyvrcholením programu bolo varenie guláša. Spoločná príprava sa postupne premenila na nenútenú spoluprácu, kde si každý našiel svoju úlohu. Výsledkom bol chutný guláš, ktorý ocenili všetci prítomní a ktorý prirodzene spojil účastníkov pri jednom stole.

Program doplnila aj možnosť vyskúšať si padel – dynamický šport, ktorý bol pre mnohých novou skúsenosťou. Aj napriek tomu sa rýchlo stal zdrojom príjemnej aktivity, zdravej súťaživosti a zároveň ďalšou príležitosťou na spoločné zážitky.

Popri organizovaných činnostiach zostal dostatok priestoru aj na individuálny oddych. Rozhovory, prechádzky či neformálne stretnutia prispeli k upevneniu vzťahov a vytvoreniu pokojnej atmosféry, ktorá bola pre celý deň charakteristická.

Príjemným bonusom bolo aj počasie, ktoré celý program prirodzene doplnilo a umožnilo naplno využiť pripravené aktivity v exteriéri.

Takéto stretnutia potvrdzujú, že zbor nie je len o spoločnej činnosti, ale predovšetkým o ľuďoch, vzťahoch a spoločných skúsenostiach, ktoré ho formujú.

Ďakujeme služobníkom za prípravu a Bohu za požehnanie veľkej duchovnej rodiny.

Jahodná zborový výlet

Polož ma jako pečať na svoje srdce, jako pečatný prsteň na svoje rameno, lebo láska je silná jako smrť, tvrdá jako peklo žiarlivosť; jej blkot je blkotom ohňa, plameňom Hospodinovým. Ani mnohé vody nemôžu uhasiť lásku, a rieky jej nezatopia. Keby niekto dával všetko imanie svojho domu za lásku, opovrhli by ním.

Veľp. 8,6-7

Autorom je mladý Šalamún, kniha je spísaná sériou dialógov medzi nevestou (Šulamitka) a jej ženíchom (Šalamún), pričom vystupujú tu i priatelia a dcéry Jeruzalema. Kniha vyvyšuje čistotu, krásu, posvätnosť a slasť manželskej lásky, romantiky i sexuálnej intimity. Boh stvoril romantickú, nežnú i vášnivú lásku ako krásne vyjadrenie hlbokého vrúcneho zmluvného vzťahu medzi jedným mužom a jednou ženou.

Kniha opisuje romantický milostný akt, dávanie a prijímanie lásky, ktorý dokáže naplno prekvitať a byť úžasným požehnaním len v hraniciach od Boha. Milovanie nie je zlé ani hriešne, ale ak je mimo Božích hraníc, je zničujúce, devastujúce, jazvy zanechávajúce a Boha znevažujúce (hriech). Ak je v hraniciach (zmluvnom vzťahu medzi jedným mužom a jednou ženou, v manželstve), je to krásne požehnanie k Božej sláve a ľudskej radosti. Hlboký, emocionálne bohatý milostný akt spočíva v nesebeckej láske, ktorá je úctivá, rešpektujúca, dávajúca, nachádzajúca radosť v poskytovaní slasti pre toho druhého; nie je to len prchavá emócia, citové vzplanutie, ale hlboké spojenie dvoch tiel v jedno. Netreba a nemajú byť ľudia z milovania v rozpakoch, je to krásny dar od Boha, ľudia však z neho urobili dva extrémy (všetko spojené so sexuálnou láskou je hriech a zlé vs. voľné sexuálne opojenie bez hraníc a záväzku). Zatiaľ čo hriešny svet deformuje sexuálnu lásku jedným či druhým smerom, kniha oslavuje Boha a jeho dobrý dar, ktorý kvitne a prehlbuje sa. Milovanie je krásny dar, ale Kristus je dar najkrajší, preto Veľpieseň nie je neadekvátna kniha ani pre slobodných. Kniha povzbudzuje, aby ľudia nepredstierali, že netúžia po milovaní a romantike, ale aby sa držali v hraniciach, čistí, na čas manželstva, ak Pán dovolí, a tak okúsili plnosť opojenia tohto milého a vzácneho daru od dobrého Boha v správny čas.

Kniha pojednáva o krásnej odmene za oddanosť a zdržanlivosť v čase pred manželstvom; že manželstvo je dobrý dar od Boha. Tiež hovorí o dobrom manželstve, že jeho základom je Boh, potom vrúcne priateľstvo, neoblomná vernosť, úprimná bohatá komunikácia a pevná dôvera. Kniha adresuje, že pevné manželstvo k Božej sláve nevznikne len tak samovoľne či samo od seba, ale je výsledkom cieľavedomých snáh, úsilia, vernosti a boja o čistotu. Posolstvo knihy sa pozornému poctivému čitateľovi a vykladačovi nedá voľne stiahnuť metaforou na lásku Krista voči Cirkvi, či na lásku Boha k Izraelu; kniha je o intímnej láske muža a ženy vo zväzku, ktorý je zakotvený v Bohu.

Ondrej Kajňak