Márnosť márnosti, riekol Kazateľ, a všetko márnosť. A nad to, čo bol Kazateľ múdry, ešte vyučoval i ľud vedomosti a vyzvedal a zpytoval: složil množstvo prísloví. Kazateľ hľadal, aby našiel vzácne slová a napísané veci pravé, slová pravdy. … Suma všetkého toho, čo si počul: Boj sa Boha a ostríhaj jeho prikázania, lebo to je povinnosťou každého človeka, pretože Bôh privedie každý skutok na súd i každú vec skrytú, už či je dobrá či zlá.
Kaz. 12,8-14
Autorom je Šalamún. Kniha sa snaží filozoficky uvažovať a zodpovedať otázku, „Čo je zmyslom života?“ Kniha sumarizuje Šalamúnove pojednávania o vlastnom živote, kde on ľutuje, že mnoho času v živote premárnil na vlastné potešenie namiesto aby žil na Božiu slávu, následne sa snaží vystríhať čitateľa tej istej chyby. Nitou vinúcou sa skrz celú knihu je slovo „márnosť“, čo je inými slovami bezvýsledkový frustrujúci pokus človeka byť v živote spokojný mimo Boha.
Kniha Kazateľ demonštruje, ako sa človek neberúci v úvahu Boha díva na svet, výsledkom čoho je, že všetko sa zdá a je eventuálne márnosť. Výsledok Šalamúnových úvah a knihy (posledný verš) je pochopenie toho, že poslušnosť je nesmierne dôležitá, aby človek neprežil život márne. Poslušnosť Božiemu slovu je fundamentálna a má svoje následky, presne tak isto ako neposlušnosť. Život bez Boha nemá zmysel, zmysel života je len v Bohu. Človek hľadá zmysel života na zlých miestach v stvorení, ale to nenaplní, nepretrvá. V Bohu sa dá radovať sa z dobrých darov od Boha, ale ak sa stanú modlami, spôsobia nám pád a katastrofu. Je pravdepodobné, že Šalamún napísal Veľpieseň v mladosti, Príslovia v dospelosti a Kazateľa v starobe. Kniha sústreďuje pozornosť na to, že žijeme v padlom svete, mnoho ľudí márni svoje životy, ale skutočný zmysel sa dá nájsť len vďaka a len v Kristovi, ktorý zomrel a znovu vstal, aby sme my mohli žiť v poslušnosti a radosti Bohu. Kniha vraví, že sa máme radovať v dobrých daroch od Boha, ale nie viac ako z Boha samotného, a vždy máme mať bázeň pred Bohom. Kniha sa otvára predstavením kazateľa, jeho prehlásením (treba pamätať, že sa díva na svet neberúc v úvahu Boha), že „všetko je márnosť“, a následne pozorovaním, že ľudská práca a námaha je márnosť (kap. 1), nedokáže zmeniť kurz života. Kazateľ pokračuje skúmaním prchavej plytkej povahy slastí, potešení, bohatstva i múdrosti, ktoré keď sa vyhľadávajú bez Boha, neprinášajú človeku žiaden úžitok či uspokojenie (kap. 2–5).
Kazateľ tiež pojednáva o tajomstve života a smrti, uznajúc, že dobré i zlé veci sa dejú ľuďom bez vysvetlenia či pochopenia; aj keď je múdry muž na tom lepšie ako hlupák, stihne ich oboch rovnaký koniec – smrť (kap. 9). Kazateľ v knihe vyjadruje potrebu užívať si život, keď sa dá, pretože je krátky a prchavý, nedá sa predvídať, plne pochopiť, ani kontrolovať. Často sa však v knihe rôznymi spôsobmi vyznáva, že Boh, na rozdiel od kazateľa, je zvrchovaný nad časom, svetom, obdobiami, a dokáže kontrolovať život, preto sa mu oplatí dôverovať – zatiaľ čo človek je neschopný, nedokáže rozumieť, nevie pridať k či odobrať hocičo od Božích dobrých dokonalých plánov (Kaz. 3,11). Výsledkom knihy je uvedomenie si, že Božie mnohé dobré dary sú požehnaním len keď je Boh na prvom mieste, inak človek modlárči a dobré dary sa stávajú v živote človeka neuspokojivými a kameňom úrazu.
Koniec knihy (kap. 12) ponúka praktickú múdrosť, aby sa človek tešil z jednoduchých radostí krátkeho života, žil v prítomnosti a vo všetkom pamätal na Boha, poslúchal Ho a bál sa Ho. Kniha učí, že Boží súd nad hriechom je nevyhnutný; že Boh dodrží svoje sľuby; že Boh privedie každého človeka na zodpovednosť za jeho život. Ľudská múdrosť je príliš krátka na to, aby poňala život ako taký – ten dokáže poňať a dať mu význam len jeho Tvorca, Boh. Alebo inými slovami, bez Boha bude človek stretávať na každom kroku života márnosť nad márnosť, skutočnú trvácnu, hlbokú a pevnú radosť, slasť i uspokojenie nikdy nezakúsi; avšak ak nájde človek svoju najväčšiu radosť a slasť v mocnom dobrom Bohu a v poslušnej bázni pred Ním, potom i všetky veci života získajú význam a zmysel.
Ondrej Kajňak
