V deviatom roku Hozeu zaujal assýrsky kráľ Samáriu a prestehoval Izraela do Assýrie … A tak chodili synovia Izraelovi vo všetkých hriechoch Jeroboámových, ktoré páchal; neodstúpili od toho, dokiaľ neodstránil Hospodin Izraela zpred svojej tvári, jako hovoril skrze všetkých svojich služobníkov prorokov, a preto sa musel prestehovať Izrael preč so svojej zeme do Assýrie
2 Kráľ. 17,6-23
A stalo sa … že prišiel Nabuchodonozor, babylonský kráľ, i s celým svojím vojskom proti Jeruzalemu a rozložil sa proti nemu táborom, a vystavil proti nemu hradby dookola … Deviateho dňa toho štvrtého mesiaca zmocnil sa mesta hlad, a nebolo chleba pre ľud zeme. Vtedy bolo prelomené mesto
2 Kráľ. 25,1-4
Kniha nadväzuje na rozdelené kráľovstvá a opisuje ich kráľov (Severného Izraela i Južnej Júdskej ríše) počas viacerých storočí. Opisuje odpadnutie kráľov a následne národa od Boha, ich rastúce modlárstvo, neposlušnosť, za čo na nich prichádza a musí prísť trest, ktorý Boh dlho sľuboval skrze prorokov; ale kniha opisuje i Božiu vernosť vlastným sľubom skrz tento strašný trest. Kniha začína smrťou kráľa Achaba (sever. kráľ.), na ktorého trón nastupuje jeho syn Achazjáš, ktorého krátke kraľovanie je poznačené modlárstvom. Počas toho stále pokračuje služba proroka Eliáša, ktorý neumiera, ale je vzatý do neba vo víchrici (kap. 2), ktorého zastupuje v službe Elizeus. Elizeovu službu doprevádzajú divy a zázraky (Božie nadprirodzené zásahy do prirodzeného chodu sveta), ako napr. uzdravenie vôd v Jerichu (kap. 2), rozmnoženie jedla a nasýtenie zástupu, vzkriesenie z mŕtvych (kap. 4). Elizeus tiež konfrontuje severných kráľov, že ak sa nevrátia k Bohu, stihne ich blížiaci sa strašný trest.
Elizeova verná služba a zázraky svedčia o moci jediného pravého Boha uprostred mnohých modiel vyvoleného národa, ktoré si nadonášali od pohanských národov okolo. Ako čas pokračoval, nastupoval ďalší a ďalší kráľ na trón severného kráľovstva, a každý z nich posunul národ viac a viac do hriechu, a bližšie k Božiemu predpovedanému trestu. Až sa nakoniec čas naplnil, a Boh začal súdiť hriech severného kráľovstva tým, že naň prišla Asýrska ríša (zo severovýchodu), podmanila si ho a odviezla do ťažkého a krutého zajatia v roku 722 p.n.l. (kap. 17). Asýria následne do relatívne uvoľneného okolia Samárie nasadila Asýrčanov, z ktorých neskôr náboženským synkretizmom (spájaním, krížením, miešaním) a zmiešanými manželstvami vznikajú Samaritáni (poloviční Židia). Asýria (pod vedením Senacheríba) napadla aj južné kráľovstvo, dobyla zopár miest, okolo 701 p.n.l. zaútočila i na Jeruzalem (kap. 19), avšak vďaka pobožnému kráľovi v južnom kráľovstve, Ezechiášovi, sa jej nepodarilo dobyť južné kráľovstvo a bola zahnaná.
Asýrske vyhnanstvo ukončuje severné kráľovstvo ako také a napĺňa Boží sľub súdu a trestu. Južné kráľovstvo má v kontraste k severnému zopár pobožných kráľov, ktorí prinášajú reformu a návrat k Bohu (napr. Ása, Ezechiáš, Joziáš, Jozafat), no aj tak všeobecný duchovný trend južného kráľovstva vykazuje upadajúci charakter. Južné kráľovstvo sa naďalej vzpiera Bohu, mnohé desiatky rokov neposlúcha prorokov od Boha s výstrahami a volaním po pokání, až prichádza rok 586 p.n.l. Južný kráľ Cidkijáš sa vzoprel Babylonskej ríši, ktorá odpovedá v troch útočných ťaženiach, kde tvrdo a devastujúco dobyje Jeruzalem a južné kráľovstvo. Mesto bolo zrovnané so zemou, Šalamúnov chrám zničený, kráľov palác spálený, hradby mesta zrútené, a najlepší zo Židov boli odvedení do Babylonu. V knihách kráľovských Boh hovorí, že ak sa ľud odvráti od hriechov k Bohu, bude im odpustené, avšak ak nie, príde trest. Trest prišiel a dopadol tvrdo – na Sever v podobe Asýrie, na Juh v podobe Babylonu.
Všetky informácie kníh kráľov sú podávané s teologickou perspektívou a akosi vysvetľujú Židom, prečo sa udialo zajatie, že muselo prísť, a že prišlo presne ako ho pripravil Boh. Asýrske a Babylonské zajatie je výsledkom toho, že národ bol postavený na vláde nedokonalého kráľa, človeka, namiesto aby bol postavený na dokonalom Bohu. Vidieť, že Boh dáva mnohorakú milosť a možnosť na pokánie, ale že zároveň nenávidí hriech, že ho berie a súdi veľmi vážne. Vidieť, že Boh splní, čo sľúbi – či už je to sľub požehnania, či sľub trestu. Vidieť opäť, že Boh dosahuje svoje ciele napriek hriechom ľudí. Dve kráľovstvá skončili, ale Boh a jeho zasľúbenia jeho vyvolenému národu neskončili. Ľud je vo vyhnanstve, tvrdo trestaný, a všetko sa zdá stratené. No Dávidova línia stále existuje.
Ondrej K.
