Končili sa jarné prázdniny, každý deň pribúdalo viac a viac skoro jarného slnka, predbežné plány pokračovali podľa predstáv, nič mimoriadne sa nedialo... Normálnosť našich životov vyrušovali len nie veľmi pokojné správy o šíriacom sa víruse s podivným názvom, ktorý sa mi plietol s názvom choroby. Bol však až v Taliansku. Nikto by však nepovedal ako rýchlo môže niečo „tak vzdialené“ zasiahnuť do životov jednotlivcov.
Tento Boží zázrak u končenú stavbu sme mohli slávnostne otvoriť 13.4.2003 bez finančného dlhu. Objekt je polyfunkčný, s bytom pre kazateľa a domovníka, s jedálňou a kuchyňou a viacerými zhromažďovacími miestnosťami pre bohoslužby a pre stretávanie detí a mládeže.
Som nesmierne vďačný môjmu Bohu a Pánovi a to musím vyzdvihnúť môjmu záchrancovi, lebo napriek devastačným zraneniam /keďže mám titanové kolená/ mi zo svojej veľkej milosti a láske ku mne zachoval neporušené kĺby a kosti, do ktorých sú vložené. Aj ošetrujúci lekár sa čudoval, že sa nič neporušilo.
Ktoré z opatrení súvisiacich s koronavírusom pociťujete najťažšie? Ako ste prežívali Veľkú noc? Vnímate v tomto období Božie vedenie? Môžete byť konkrétni?
V septembri sme napísali do zoznamu 11 detí, nazvali ich Dorastom a teraz by sme veľmi chceli, aby z nich bol dobrý„kolektív“. Dá sa to vôbec??? Z Božej milosti ÁNO.
Rozmýšľal som nad tým čo v dnešnej dobe najviac zamestnáva „Náš ČAS“. Poväčšine sú to naši priatelia, rodina, domácnosť, sociálne siete a informačné médiá. Veľakrát mám aj ja problém s tým, ako vykupujem svoj čas na tejto zemi hoci tento čas, ktorý trávime na tejto zemi, nepatrí v skutočnosti nám, ale nášmu Pánovi ktorý nám ho zo svojej milosti dáva.