Keď sa povie „zborový výlet“, každý si predstaví niečo iné. Niekto cestu autobusom, niekto spoločné spievanie, niekto len oddych od každodenného kolotoča. My sme tento rok vyrazili do Mýta pod Ďumbierom – a hneď prvý pohľad nám prezradil, že sme si vybrali dobre.
Príroda, ktorá prekvapí
Úprimne? Mnohí z nás nevedeli celkom, čo čakať. O to väčšie bolo prekvapenie, keď sme dorazili. Zelené kopce, čistý horský vzduch, ticho prerušované len šumením vetra – a namiesto tesného priestoru priestranné ihrisko možností. Bazén, squash, biliard, bowling, tenisové kurty aj volejbalové ihrisko. Zbor, ktorý zvykne tráviť čas pri notách, zrazu zistil, že vie aj iné veci.
Každý si našiel to svoje. Jedni súperili na squashi, deti sa kúpali v bazéne a ďalší sa pohodlne usadili pri biliardovom stole. Silnou atrakciou bol bowling. Dalo sa pri ňom krásne pokecať a oddýchnuť.
Večer pri ohni – dvakrát
Dve opekačky, dve večery, jeden oheň. A zakaždým to isté čaro: plamene, voňavé klobásky a špekačky, rozhovory, chvály a radosť detí. Prvý večer bol jasný, druhý priniesol trochu dažďa. Nikoho to neodradilo – práve naopak, pršanie akosi zblížilo. Pod jednou strechou alebo s kapucňou natiahnutou na hlavu chutí klobáska rovnako dobre.
Deti, stanovištia a nezacentrovaná vzduchovka
Pre najmenších čakali hry na stanovištiach. Beh, úlohy, súťaživosť – to deti vždy pohltí. No kráľovnou dňa sa stala vzduchovka. Jedna neposlušná, nezacentrovaná, ktorá unášala broky vpravo hore. Výzva pre každého, kto sa postavil za mieridlá.
A predsa – alebo možno práve preto – sa trafili. Najlepšie oko mali tri ženy: Evka, Anka a Zuzka. Fotografiu improvizovaného terča nájdete vo fotogalérii.
Radosť – ako za Nehemiáša
Výlet mal aj svoju tému: radosť. Andrej nám pripomenul starý príbeh – ako sa ľudia radovali, keď za čias Nehemiáša postavili chrám. Jedli tučné a pili sladké. Radosť si vyžaduje oslavu, nie len tichý súhlas vnútri.
My sme slávili po svojom – chlebom so šmalcom a kofolou. Jednoduchšie, ale azda o nič menej radostné. Spoločne sme spievali pieseň (kánon) Boh je láska accapella a rozdelený na štyri skupiny.
Pri rozhovoroch pri kávičke, pri smiechu detí, pri spoločnom stole sme spoznali niečo, čo sa v bežnom týždni stráca: že sme jedna duchovná rodina. Nie len zoznam mien, ale ľudia, ktorí sa navzájom poznajú, vychádzajú spolu a spoločne uctievajú Boha.
Mýto pod Ďumbierom zostane v pamäti. Nie len pre bazén alebo bowling, ale pre ten pocit – že sme tri dni žili spolu, nie vedľa seba.
