Lebo je blízko deň Hospodinov, ktorý prijde na všetky tie národy. Jako si robil, tak sa urobí aj tebe; tvoja odplata sa navráti na tvoju hlavu. Lebo jako ste pili na vrchu mojej svätosti, tak budú piť všetky tie národy ustavične, a tedy budú piť a budú hltať a budú, jako keby ich nebolo bývalo. Ale na vrchu Sione bude uniklé, a vrch Sion bude svätým, a dom Jakobov bude dedične vládnuť svojimi vlastníctvami. A dom Jakobov bude ohňom a dom Jozefov plameňom, a dom Ezavov bude slamou, a rozpália sa na neho a strávia ho, ani nebude toho, kto by pozostal domu Ezavovmu, lebo Hospodin hovoril.
Abd. 1,15-18
Národ Edóm pochádza z Ézava (Gen. 36,1), syna Izáka a Rebeky, ktorý bol Jákobov brat, ktorému predal prvorodenstvo za misu šošovicového gulášu, pričom potomkovia Ézava (Edóm) sa neskôr usadili na juh od Mŕtveho mora v hornatej oblasti Séir (známe mestá Bocrá či Petra [dnešné Jordánsko]). História Edómu je konštantná úmyselná opozícia voči Izraelu, medzi jeho charakterové vlastnosti patrí pýcha, spoliehanie sa na seba, na vlastnú silu a odpor voči Božej zmluve / zákonu.
Národy pochádzajúce z dvoch bratov Ézava (Edóm) a Jákoba (Izrael) boli vždy vo vzájomnom nepriateľstve. O živote Abdiáša sa vie veľmi málo, žil pravdepodobne počas života Jeremiáša či Ezechiela. Kniha sa otvára víziou o súde nad Edómom za ich útlak nad Izraelom, Božím ľudom. Medzi niektoré príklady tohto útlaku by sa dalo spomenúť napr.: keď Izrael vychádzal z Egyptského zajatia, Edóm im nedovolil prejsť jeho krajinou na juhu Mŕtveho mora (Num. 20,14), Boh však prikázal Izraelu, aby sa zachovali k Edómu láskavo (Deut. 23,7); Edóm bol nepriateľom Saula, Dávid ho však podrobil a bol podrobený aj počas Šalamúna; Edóm bojoval proti kráľovi Jozafátovi a neskôr proti Jórámovi, podrobil ho opäť až kráľ Amacjáš, ale za kráľa Acháza Edóm opäť získal samostatnosť. Neskôr bol Edóm kontrolovaný Asýriou, Babylonom.
Okolo 5. storočia p.n.l. bol Edóm donútený Nabatejcami opustiť ich teritórium, odkiaľ sa presunuli do južnej Palestíny, kde sa stali známymi ako Idúmejci. Medzi známych Idúmejcov patril i Herodes, ktorý sa snažil zavraždiť narodeného Krista skrze vyvražďovanie novorodencov. Edóm schvaľoval dobytie Jeruzalema Babylonom, po druhom dobytí Jeruzalema (70 n.l.) rimanmi (generál Titus, syn cisára Vespasiána) už o Edóme nepočuť, boli vyhladení, ako im predpovedal Boh skrze Abdiáša. Abdiáš spomína, že Edómova pýcha, arogancia ich priviedla k pádu, ich falošná istota tkvela v ich horských pevnostiach a bohatstve, mysleli si, že sú neporaziteľní, avšak že Boh ich bez problémov porazí a zničí. Verše 15–16 rozširujú súd z Edómu skrze deň Hospodinov na všetky národy sveta. Boh hovorí, že odplata Edóm neminie.
Koniec knihy sa sústredí na Božiu láskavú obnovu svojho Izraela, ktorý napriek útlaku od Edómu či iných mnohých nepriateľských národov bude navrátený k Bohu, zachránený. Kniha učí, že Boh súdi osobnú i národnú pýchu; že pýcha zaslepuje a človek následne nevidí realitu správne; že pýchu nasleduje pád; že Boh trestá tých, ktorí prenasledujú jeho izraelský národ, aj keď toto trestanie priviedol sám Boh na Izrael kvôli ich hriechom a neposlušnosti (Boh teda dokáže orchestrovať hriechy ľudí pre svoje dobré ciele bez toho, aby sa tých hriechov zúčastnil, avšak činiteľov hriechov na zodpovednosť privedie); že Boh bude súdiť na konci svet za hriechy strašnými udalosťami počas dňa Hospodinovho; že Boh si zachová svoj národ a svoje zasľúbenia do jedného splní; že v bohatstvo či ľudskú silu nie je múdre vložiť svoju nádej.
Ondrej Kajňak
