Hľa, i keby ma zabil, budem dúfať v neho [Boha]
Jób 13,15
A ešte odpovedal Hospodin Jobovi a riekol: Či sa bude pravotiť so Všemohúcim kázniteľ? Ten, kto viní Boha, nech odpovie na to! Vtedy odpovedal Job Hospodinovi a riekol: Hľa, som prichatrný; čože ti odpoviem? Kladiem svoju ruku na svoje ústa. Raz som hovoril a nebudem viacej odpovedať, dvakrát, a neurobím toho viacej. Hospodin odpovedal Jobovi z víchrice a riekol: Nože prepáš svoje bedrá jako muž! Ja sa ťa budem pýtať, a ty mi oznám!
Job 40,1-7
Kniha Jób je prvá z piatich kníh múdrosti (Jób, Žalmy, Príslovia, Kazateľ, Veľpieseň), nie je to metafora, ani legenda, či mýtus, kniha opisuje realitu, ktorá sa skutočne stala. Dej sa odohráva pravdepodobne v patriarchálnej dobe, pred alebo súčasne s Abrahámom: Jóbov vek bol skoro 200 rokov; sociálna jednotka bola patriarchálna rodina; Chaldejci, ktorí zabili Jóbových sluhov, boli nomádi, nebývali ešte v mestách; Jóbovo bohatstvo sa meralo veľkosťou statku, nie drahými kovmi; Jób mal v rodine rolu kňaza, ktorý sa prihováral k Bohu v mene rodiny. Pre čitateľa knihy sa všetko dôležité vysvetľuje hneď na začiatku, však treba si uvedomiť, že Jób o týchto nebeských udalostiach nič nevie, a takisto ani jeho priatelia. Jób je veriaci a spravodlivý muž, ktorý s Danielom a Noachom patrí k najspravodlivejším ľuďom na zemi (Ez. 14,14), má širokú rodinu, veľký majetok a všeobecnú prosperitu.
Medzitým sa príbeh pre čitateľa presúva do neba (o čom Jób nič nevie), kde Satan pred Bohom obviňuje Jóba, že je pobožný len kvôli tomu, že Jóba Boh chráni od zlého a požehnáva ho materiálne. Ako odpoveď Boh dovolí Satanovi, aby skúšal Jóbovu vieru a odstránil od neho jeho bohatstvo, deti, a nakoniec i zdravie (kap. 1–2). Na Jóba odrazu prichádzajú utrpenia jedno za druhým rapídnou rýchlosťou, však Jób Boha nepreklína, namiesto toho smúti, trúchli, zatiaľ čo má ťažkosť pochopiť, prečo sa mu utrpenie týchto rozmerov prihodilo. Uprostred jeho premýšľania a žiaľu ho prichádzajú podporiť jeho traja priatelia, Elífaz, Bildad a Cófar. Všetci traja sa vo všeobecnosti zhodnú na tom, že Jóbove trápenie musí byť výsledkom nejakého veľkého hriechu v Jóbovom živote, za ktorý ho Boh teraz spravodlivo tresce. Jób však o sebe tvrdí, že si nie je vedomý žiadneho veľkého hriechu vo svojom živote (kap. 3–31), a dožaduje sa audiencie priamo u Boha. Do deja následne prichádza štvrtý priateľ (kap. 32–37), Elihú, ktorý napomína Jóba aj troch priateľov a hovorí, že utrpenie môže byť formou výchovy od Boha pre spravodlivých (veriacich), ktoré má spôsobiť v živote trpiaceho svätosť, čistotu a spravodlivosť. Elihú hovorí, že nie vždy musí byť utrpenie výsledkom konkrétneho hriechu, že Boh môže dať utrpenie do života človeka kvôli vlastným dôvodom, ktoré sú vyššie ako ľudské premýšľanie. Nakoniec samotný Boh prehovára k Jóbovi skrze víchricu (kap. 38–41), a namiesto toho, aby zodpovedal Jóbove konkrétne otázky, sa Boh Jóba pýta sériu rétorických otázok, ktoré majú zdôrazniť Božiu zvrchovanosť a predivnosť Jeho stvorenia, Jeho ciest a múdrosti. Tieto otázky eventuálne privádzajú Jóba k tomu, aby si v úžase nad majestátom Boha položil ruku na ústa a už viac nehovoril, pretože je chatrný a nedokáže porozumieť cestám veľkého Hospodina.
Na konci Boh požehnáva Jóba väčšmi, ako bol kedy požehnaný doteraz, chváli Jeho vieru a napomína troch priateľov Jóba (Elihú nebol napomenutý). Jóbovi traja priatelia majú relatívne správne poznatky o Bohu, ale kvôli ich zjednodušenému pohľadu na utrpenie si ich zle pospájajú, a teda dospejú k nesprávnym záverom. Kľúčové pravdy knihy sú: v nebi sa odohrávajú veci, o ktorých veriaci nevedia, no zasahujú im do života; aj najväčšie úsilie vysvetliť záležitosti života môže vyjsť nazmar; Boží ľudia trpia a nie vždy je konkrétne trápenie spôsobené konkrétnym hriechom; vytrvalosť vo viere a dôvera Bohu je veľmi dôležitá, a o to viac, keď je v živote trápenie; v utrpení sa má človek utiekať k Bohu, ktorý dáva potešenie, no nie vždy vysvetlenie; trápenie môže byť veľké, no pre milujúcich Boha slúži len na posvätenie a požehnanie; zmysel utrpenia prevyšuje ľudské chápanie. Kniha nehovorí, že utrpenie nemá zmysel, ale že človek nemá kapacitu poňať (celý) zmysel utrpenia, a dobrý Boh si význam utrpenia môže nechať pre seba; náš cieľ nie je rozumieť, ale spočinúť v dôvere v dobrého Boha. A nakoniec, je to Boh, nie diabol, kto finálne spravuje utrpenie človeka.
Ondrej Kajňak
