A tak urobil Ezechiáš po celom Judsku a urobil to, čo je dobré a spravedlivé, pravdivé a verné pred Hospodinom, svojím Bohom. V každom diele, ktoré začal v službe domu Božieho a v zákone a v prikázaní hľadajúc svojho Boha, to všetko robil celým svojím srdcom a dobre sa mu vodilo
2 Kron. 31,20-21
Zatiaľ čo sú knihy Samuelove a Kráľovské o dejinách celého Židovského národa, knihy Kronické (Paralipomenon) sú o dejinách Južného kráľovstva, Judey. Kniha opisuje rovnaké časové obdobie vyvoleného národa ako obe knihy Kráľovské, avšak zameriava sa len na kráľov južného kráľovstva (severné bolo neustále bezbožné a zlé) s dôrazom na uctievanie a chrámovú bohoslužbu. Kniha poskytuje akýsi teologický komentár k historickým udalostiam v južnom kráľovstve.
Dej sa začína vládou Šalamúna, syna Dávida a Batšeby, v ešte spojenom kráľovstve. Šalamún je známy svojou múdrosťou, ktorú si žiadal od Boha, a ten mu za to dal i slávu a bohatstvo. Jeho vláda je poznačená pokojom, budovateľskými projektami, rozmachom územia, písaním múdroslovnej literatúry a národnou prosperitou. Šalamún stavia aj monumentálnu stavbu, Boží chrám (kap. 3-7), ktorá bola čiastočným naplnením zasľúbenia daného v Dávidovskej zmluve (ultimátne naplnenie Dávidovskej zmluvy je večný kráľ, Pán Ježiš Kristus). Pri posvätení chrámu sa Šalamún modlí svoju zástupnú modlitbu, v ktorej zdôrazňuje Božiu zmluvnú vernosť, dôležitosť uctievania a poslušnosti ľudu Božím ustanoveniam (kap. 6). Napriek Šalamúnovým úspechom na počiatku jeho vlády sa kniha zaoberá aj jeho pádom, keď si neskôr v živote zadovážil mnoho žien (kap. 9-11) z cudzích národov (700 manželiek a 300 konkubín), ktoré odklonili jeho srdce od Hospodina. Konkubína bola žena vzťahom k mužovi podobná manželke, ale s nižším spoločenským statusom a bez niektorých významných práv, ktoré patrili manželkám. Pán Boh rozdelil kráľovstvo na dve, lebo ľud zabudol na Boha a nasledoval modly (1 Kráľ. 11,30-33); lebo Šalamún si nadovážal mnoho žien, ktoré ho odklonili od Boha (1 Kráľ. 11,1-13); lebo Rechabeám (syn Šalamúna) nenasledoval radu starcov, ale radu mládencov (1 Kráľ. 12,13-20). Kráľom Judey (Júda, Benjamín) sa teda po Šalamúnovi stáva jeho syn Rechabeám a kráľom Severného Izraela (ostatných 10 kmeňov) sa stáva Šalamúnov úradník, Jarobeám.
V nasledujúcich desaťročiach dochádzalo k viacerým napätiam medzi severom a juhom, pričom niektoré z nich prepukli aj do občianskej vojny. Severný Izrael bol neustále zlý a všetci jeho králi bezbožní, v Južnom kráľovstve sa objavili aj pobožní králi (Ása kap. 14-16, Jozafat kap. 17-20, Ezechiáš kap. 29-32, Joziáš kap. 34-35), ktorí sa snažili navrátiť ľud k Bohu (čo sa im čiastočne a dočasne i darilo). Významný z kráľov juhu bol aj Ezechiáš s jeho reformami, vďaka ktorého pobožnosti a modlitbe Boh ochránil Južné kráľovstvo pred útokom Asýrie (kap. 32) na Jeruzalem (Asýria už dobyla Severné kráľovstvo). Boh im poslal na pomoc anjela, ktorý zabil všetkých mocných bojovníkov a vysokých veliteľov vojska Asýrskeho Sancheríba, kvôli čomu sa Asýria vzdala. Pobožný kráľ bol i Joziáš, za ktorého vlády sa našla kniha zákona (ľud žil tak bezbožne, že sa stratil Boží zákon), a ten započal mnohé zmeny v národe, činil pokánie a vrátil ľud k Bohu, obnovil bohoslužbu a uctievanie jediného pravého Boha. No napriek týmto pobožným kráľom, všeobecný trend skrz generácie celého vyvoleného národa v tých časoch bol, že duchovne upadal viac a viac do hriechu, modlárstva, neposlušnosti, zabúdania na Boha a preberal hriechy okolitých národov. Boh im desaťročia milostivo a trpezlivo posielal prorokov s volaním po pokání a výstrahami pred trestom, avšak oni neposlúchali ani prorokov. A tak teda, krutá Asýria dobyla Sever a vzala ho do vyhnanstva (722 p.n.l.), Babylon zdevastoval Jeruzalem, dobyl Juh a vzal najlepších z ľudu do vyhnanstva (586 p.n.l.).
Kniha učí, že odmena za neposlušnosť je trest; že Boh žehná tým, ktorí ho milujú a zo srdca poslúchajú; že duchovná obnova je možná len vtedy, keď sa ľud odvráti od zlého a hľadá Božiu tvár v Jeho Slove; že Boh je ochotný i tvrdo kázniť svoj neposlušný ľud, aby ich zachránil. Kniha končí nádejou, keď pohanský Médsko-Perzský kráľ Kýros (Babylonskú ríšu nahradila Médsko-Perzská) vydáva dekrét (kap. 36), že Izraelský národ sa smie po 70 rokoch vyhnanstva vrátiť späť do Kanaánu, čím sa ukazuje, že síce Boh súdil hriech svojho národa, síce ich tvrdo trestal, predsa neprestal byť verný svojim zasľúbeniam, predsa má pre svoj národ ešte pripravenú budúcnosť. Boh je skrze devastáciu vyhnanstiev stále plne pri moci, pomaly vedie dejiny k zamýšľanému koncu.
Ondrej K.
