Ezdráš bol ustavil svoje srdce zpytovať zákon Hospodinov a činiť a učiť v Izraelovi ustanovenie a súd
Ezd. 7,10
Ešte počas éry Kráľov ohrozovali militárne Izraelský národ okolité mocnosti ako Egypt, Sýria, Asýria, Babylon (okrem ich vlastných pnutí medzi severom a juhom). Následne Babylonskú ríšu nahradila mocná Médsko-Perzská ríša (ju nahradila neskôr Grécka, a následne Rímska). Ešte viac mnoho rokov dozadu, pred vstupom do Kanaánu, Boh prisľúbil, že keď sa Ho jeho ľud nebude držať, dovolí a privedie iný národ zotročiť ich ako to urobil Egypt (Deut. 28,15; 36; 41; 64), čo sa aj stalo za čias rozdelených kráľovstiev Asýrskou ríšou pre Severné kráľovstvo, následne Babylonskou ríšou pre Južné kráľovstvo, pretože ľud sa Boha nedržal. Ako Boh predpovedal zajatie v Egypte na 400 rokov (Gen. 15,13), čo sa presne splnilo (Ex. 12,40), tak isto predpovedal aj zajatie v Babylone na 70 rokov (Jer. 25,11; 29,10), čo sa presne splnilo (Ezd. 1,1-4).
Ezdráš bol kňazský potomok Árona, pisár zákona, mal prístup ku kráľovským archívom Médsko-Perzskej ríše, bol veľmi zbožný a učený muž, súčasník Nehemiáša v období okolo 450 p.n.l. Aj kniha Ezdráš aj Nehemiáš sú v hebrejskom kánone v jednej knihe, Ezdráš je pravdepodobne ich autorom, a pravdepodobne tiež oboch kníh Kronických. Keď sa naplnil čas 70 rokov v zajatí, Boh zvrchovane a prozreteľne tak pôsobil v srdci pohanského kráľa Kýra, že prepustil Židov späť domov, avšak pod dozorom, čo spôsobilo v Izraelskom národe obrovskú radosť. Návrat z Perzie do Kanaánu sa konal v troch veľkých vlnách (podobne ako pôvodne dobývanie Jeruzalema Babylonom), pričom prvú vlnu viedol Zerubábel (približne 538 p.n.l., rekonštrukcia chrámu), druhú vlnu viedol Ezdráš (približne 458 p.n.l., obnova bohoslužby a duchovného života), a tretiu vlnu viedol Nehemiáš (približne 445 p.n.l., oprava hradieb). Po vyhnanstve však ľud nachádza Kanaán v úplne inom stave ako bol za čias kráľa Dávida či Šalamúna. Nevládol tam Židovský kráľ, ale Perzský miestodržiteľ, hradby Jeruzalema boli rozborené, Šalamúnov chrám bol zničený úplne, Židia neovládali územie, skôr sa tam bránili, z bývalého bohatstva, vplyvu, prosperity, postavenia, či slávy im neostalo skoro nič, v zemi bol ostatok Židov premiešaný s potomkami Asýrčanov a inými pohanskými národmi. Prítomnosť bola úbohá v porovnaní s predošlým obdobím, a národ sa už nikdy nevrátil do pôvodnej slávy za čias Dávida či Šalamúna.
Kniha Ezdráš sa otvára spomínaným vyhlásením Médsko-Perzského kráľa Kýra, ktorý dovoľuje pod dozorom Izraelcom vrátiť sa do ich zeme a opraviť ich chrám (kap. 1). Ľud sa vracia v prvej vlne približne 4 mesiace a približne 1450 km vedený Zerubábelom (potomok Dávida) a Jozuom (kňaz), po príchode ukladajú základy druhého chrámu a obnovujú bohoslužbu (kap. 3), avšak ich snahy sú pozastavené zopár rokov kvôli opozícii od okolitých národov (kap. 4). Božia odpoveď na toto pozastavenie je poslanie prorokov Agea a Zachariáša, ktorí povzbudzujú ľud dokončiť práce (kap. 5–6), čo sa do roku 516 p.n.l. aj podarí. Posvätenie druhého chrámu je doprevádzané veľkou radosťou a obeťami ľudu, ktorý sa na chvíľu vracia k uctievaniu Boha. Druhá polovica knihy sa zaoberá už službou Ezdráša, ktorý vedie druhú vlnu návratu z Perzie, prichádza do Jeruzalema s podporou od Perzského kráľa Artaxerxa, a obnovuje mesto a duchovný život Božieho ľudu (kap. 7). Ezdrášovou hlavnou službou a túžbou srdca bolo študovať Písma Božie, učiť ich, a dohliadať, aby ľud poslúchal Boha podľa Písem. Keď sa Ezdráš vrátil do Kanaánu zarmútene zistil, že sa mnohí Židia premiešali v manželstvách s pohanmi (čo Boh explicitne zakázal zdôrazniac, že im to bude spôsobovať odpadávanie od Boha), na čo Ezdráš volá ľud do pokánia a oddelenia sa od pohanov (kap. 9–10). V knihe sa odohrala i dôležitá udalosť, kedy sa Samarania (v novozmluvných časoch nazývaní Samaritáni) ponúkli pomôcť Židom so stavbou chrámu, ale Židia odmietli (kap. 4). Samaritáni boli poloviční Židia premiešaní s Asýrčanmi (ktorí boli nasadení do Samárie a okolia po dobytí Severného kráľovstva), síce vraj uctievali toho istého Boha, ale ich uctievanie a náboženstvo sa premiešalo s pohanskými praktikami (náboženský synkretizmus).
Hlavná správa knihy je, že Boh strašné vyhnanstvo starostlivo naplánoval, uskutočnil, že je verný Boh, a bude naďalej konať uprostred svojho vratkého ľudu, ktorý nedokáže poslúchať. Kniha varuje pred náboženským synkretizmom, pred kompromismi s Božím Slovom; zdôrazňuje potrebu očistiť sa od zlého pre oddanosť jedinému pravému Bohu; zdôrazňuje potrebu usilovne študovať a poctivo vyučovať celé Božie Slovo – toto musí byť priorita učiteľov Písem.
Ondrej Kajňak
