Uplynulý víkend sme s mládežou strávili výnimočný čas vo Važci. Záujem o víkendovku nás veľmi potešil – postupne sa začalo hlásiť viac mládežníkov, než sme pôvodne očakávali, a keďže pôvodné ubytovanie bolo limitované na približne 30 ľudí, ocitli sme sa pred výzvou nájsť narýchlo väčšiu kapacitu.
Boh sa však postaral. Takmer zázrakom sa nám na poslednú chvíľu uvoľnilo miesto v Diecéznom centre, ktoré má inak kapacity vybookované na dva roky dopredu. Vypadla im skupina – a my sme mohli prísť.
Oslávili sme tam aj Milošove 50. narodeniny, čo dodalo víkendu ešte osobitnejšiu atmosféru. Všetko najlepšie Miloš! Zákusky a torta boli fantastické (Vďaka za tortu Minori 🙂 )
Centrum nám poskytlo skvelé zázemie: herňu, multimediálnu miestnosť, veľkú jedáleň, praktickú kuchyňu a – na veľké prekvapenie – postele s perinami namiesto spacákov.
Témou víkendu boli modly
V piatok sme sa úprimne pozerali na modly, ktoré v našich životoch často nenápadne zaujímajú miesto, ktoré patrí Bohu. V sobotu sme pokračovali výzvou, že nemôžeme slúžiť dvom pánom – buď slúžime modle, alebo Bohu. Boh za nás zaplatil nahjväčšiu cenu a vykúpil nás z otroctva hriechu. Ba čo viac, stali sme sa súčasťou Jeho rodiny, kde nás nazýva svojimi deťmi a my môžeme volať Abba Otče.
Nechýbala turistika s prvkami dobrodružstva. Po dvoch hodinách sme dorazili až k vodopádu, o ktorom nevedeli ani niektorí miestni. Neodradil nás ani strmý a klzký zraz. A sánkovačka na sáčkoch? Neskutočne rýchla jazda – všetko zachytené dronom, o čo sa postaral Juro.
Samozrejme, víkend priniesol aj pár úsmevných „kozmických rozčarovaní“:
Mišo večer zaspal a ráno sa zobudil a na vedľajšej posteli bol Beno 🙂
Peťo S. išiel spať s vlasmi a ráno sa zobudil – bez nich.
Odchádzali sme vďační za miesto, dobré počasie so snehom, Božie slovo, chvály a spoločenstvo, ktoré nás znovu posilnilo a spojilo. Za všetko patrí Bohu vďaka.
