A mužovia mesta Ninive uverili Bohu, vyhlásili pôst a obliekli smútočné vrecia, všetci od najväčšieho z nich až do najmenšieho z nich. Keď potom došlo slovo ku kráľovi mesta Ninive, povstal so svojho trónu, složil so seba svoje kráľovské rúcho, prikryl sa smútočným vrecom a sadnul do popola … A Bôh videl ich skutky, že sa odvrátili od svojej zlej cesty, a tak sa Bôh zľutoval nad tým zlým, o ktorom hovoril, že im ho učiní, a neučinil. To sa náramne neľúbilo Jonášovi a zapálil sa hnevom. Modlil sa Hospodinovi a povedal: Prosím, ó, Hospodine, či nie je toto to, čo som hovoril, dokiaľ som ešte bol na svojej zemi? Preto som sa aj ponáhľal, aby som prv utiekol do Taršíša, lebo som vedel, že si ty silný Bôh milosrdný a ľútostivý, dlho zhovievajúci a veľký čo do milosti a ktorý ustupuješ učiniť zlého.
Jon. 3,5-4,2
Jonáš prorokoval okolo roku 760 p.n.l., kedy Izrael ako národ fyzicky prosperoval, ale duchovne upadal. Boží príkaz pre Jonáša znel, aby šiel a prorokoval proti hlavnému mestu Asýrie, Ninive, pretože ich hriechy (bezbožnosť, modlárstvo, krutosť) dospeli k vrcholu a Boh sa rozhodol súdiť ich. Asýria bola mocná pohanská ríša na Blízkom východe (sever Mezopotámie) približne v rokoch 2500–609 p.n.l., známa svojou brutalitou, úspešným a krutým dobývaním, pýchou a vojenskou silou. Mesto Ninive stálo na východnom brehu rieky Tigris blízko dnešného mesta Mosul, bolo založené Nimródom, Nóachovým pravnukom, v tom období malo približne 120 000 ľudí. Kniha sa otvára Božím poverením Jonáša, aby šiel do hriešneho pohanského mesta Ninive a kázal proti jeho skazenosti. Jonáš Boha však neposlúcha a uteká opačným smerom do Taršíša (Stredozemné more, pravdepodobne juh Španielska), kde počas plavby loďou nastáva obrovská búrka ohrozujúca životy všetkých na palube.
Keď si Jonáš uvedomí, že búrka je spôsobená jeho neposlušnosťou, navrhuje námorníkom, aby ho hodili cez palubu, čo po chvíli námietok aj urobia, čím sa búrka utíši. Jonáš v mori je následne prehltnutý veľkou rybou (opisovaná je nie fikcia či metafora, ale skutočnosť), v ktorej bruchu prežije 3 dni a 3 noci na modlitbách v pokání. Po troch dňoch je Jonáš (kap. 3) vypľutý rybou na súš, dostanúc od Boha druhú šancu ísť do Ninive a poslúchnuť Boha. Tentokrát Jonáš Boha poslúcha, ide do Ninive a hlása im 40 dní do skazy mesta. Pohanský bezbožný ľud mesta sa následkom kázania Jonáša od spodnej vrstvy po kráľa kajá z hriechov, postia sa a prosia Boha o milosť. Kniha pokračuje (kap. 4) Jonášovým rozčarovaním a sklamaním, že Boh v milosti ušetril mesto pred skazou, keďže dúfal, že Boh Izraela zničí nepriateľské asýrske mesto na popol. Následne Boh dá vyrásť rastline, aby poskytla Jonášovi v páľave dňa úľavu a tieň, ale potom jej dovolí vyschnúť, čo v Jonášovi spôsobí ľútosť. Boh rastlinou Jonášovi ukázal, že Jonášovi viac záležalo na obyčajnej rastline ako na večných dušiach tisícov ľudí, že sa viac zaujímal o vlastný dočasný komfort ako o ľudí.
Kniha učí, že Boh súdi hriechy aj iných národov, nielen hriechy Jeho vyvoleného izraelského národa; že Boh je Bohom nad svetom, nielen nad Izraelom; že Boh sa stará, počúva a zachraňuje tých, ktorí k Nemu volajú v pokání; že aj keď človek žil vo veľmi veľkých hriechoch a bezbožne, ak bude činiť pravé pokánie, Boh sa zmilúva; že Boh dáva mnohorakú milosť skrze mnohoraké prostriedky predtým, ako dospeje k súdeniu hriechov; že Božia trpezlivosť sa dá naplniť; že Boh si používa na uskutočnenie svojej vôle i prírodu (búrka, more, ryba); že Boh dosiahne, čo si zaumieni, a to tak, ako si to zaumieni — vždy, isto, úplne, úspešne; že Boh má milosť a zľutovanie so stratenými, že túži po ich záchrane; že pokánie má moc; že Boh stále kázňou učí a posväcuje svojich ľudí, ktorí majú často i veľké nedostatky na charaktere; že človeku neslúži ku cti, keď mu záleží viac na vlastnom komforte ako na dušiach stratených; že sa neoplatí utekať pred Božou vôľou (zjavenou v dnešných časoch v Jeho Slove); že skutočná poslušnosť nie je len vonkajší skutok, ale svätý postoj (pohnútka) za týmto skutkom; že Boh zahŕňa do spásy i pohanov, nielen Izrael; že Boh je Bohom nad Izraelcami, pohanmi, prírodou i svetom. Ninive bolo však asi o 150 rokov po Jonášovi zničené, ako predpovedal prorok Náhum, kvôli tomu, že ďalšie generácie sa nedržali Boha a upadli späť do bezbožnosti. Na tom vidieť, že viera otcov nie je automaticky vierou synov, že nikto sa nemôže spoliehať na vieru predkov — každý je zodpovedný individuálne pred Bohom za vlastný život.
Ondrej Kajňak
