Článok od C.S. Lewisa aktuálny aj v čase koronavírusu

Hneď v prvých dňoch vyhlásenej pandémie a prísnych obmedzení, ktoré sprevádzali veľké obavy ľudí z neznámej choroby a vírusu, obletel kresťanský internetový svet článok, ktorý napísal C. S. Lewis, známy anglický spisovateľ, profesor a obranca viery.

Článok sa volal „O žití v Atómovom veku“. Napísal ho v časopise Present Concerns: Journalistic Essays v roku 1948. Teda pred 72 rokmi. Vyjadril v ňom však veľmi aktuálny a jasný pohľad, ktorý je aj dnes aktuálny. Áno, je to písané v inom období, v inej kultúre, vyjadruje sa k problému s iným názvom ako COVID 19, či SARS CoV-2. Keď si však za slová „atómová bomba, alebo atómový vek“ dosadíme názov nášho vírusu, bude to sedieť veľmi dobre. A môže nás povzbudiť. (Pomôže, ak si slová – atómová bomba nahradíme slovom – koronavírus)

Hrozba smrti je stále s nami

Hrozba smrti totiž nikdy nebola novinka. Ľudstvo s ňou už žije „dlhé roky.“ Tak nemusíme podliehať panike, ani strach nemusí vládnuť nášmu srdcu, či mysli. Môžeme pokračovať v našom živote, môžeme sa smiať, slúžiť, či radovať sa s tými, ktorých máme radi (aj keď budeme dodržiavať odstup-dištanc). Pretože dobrý Kráľ zostáva na svojom tróne, my nemusíme byť v žiadnej situácii otrokmi strachu.

Ako teda žiť v atómovej dobe? (C. S. Lewis)

Možno niekedy, svojím spôsobom, trochu priveľa rozmýšľame o atómovej bombe. „Ako teda máme žiť v atómovej dobe?“ Som v pokušení odpovedať: „Prečo sa pýtate, predsa tak, ako keby ste žili v šestnástom storočí, keď Londýn napadala morová nákaza každý rok; alebo keby ste žili za čias Vikingov, ktorí mohli v hociktorú nočnú hodinu pristáť na našich brehoch a mohli vám kedykoľvek podrezať hrdlo; alebo ako keby ste žili v dobe syfilisu, alebo v dobe rakoviny, v dobe vojenských náletov, alebo v dobe železničných nehôd alebo v dobe automobilových havárií.“

Inými slovami, nezačnime preháňať novosť našej situácie. Verte mi, drahý pane alebo dáma, vy a všetci tí, ktorých milujete, boli už odsúdení na smrť dávno predtým, ako vyvinuli atómovú bombu: a platí, že stále dosť vysoké percento z nás aj nepríjemným spôsobom zomrie. Oproti našim predkom sme mali jednu veľkú výhodu – anestetiká; ale tie máme stále. Je úplne smiešne pokračovať v kňučaní a tváriť sa vážne kvôli tomu, že vedci pridali ďalšiu možnosť zomrieť bolestivou a predčasnou smrťou. O to viac, že žijeme v svete, ktorý je vysiaty takými šancami a v ktorom samotná smrť nie je už vôbec „šanca“, ale istota.

Dajme sa dokopy

Prvá vec, ktorú musíme podniknúť, a prvý čin, ktorý musíme urobiť, je dať sa dokopy (pozviechať sa). Ak máme byť všetci zničení atómovou bombou, nechajme tú bombu, keď príde, aby nás našla ako tých, ktorí robia rozumné a ľudské veci: modlia sa, pracujú, čítajú, načúvajú hudbe, kúpu deti, hrajú tenis, rozprávajú sa s priateľmi pri pohári piva alebo hrajú šípky (darts)-nie kdesi schúlených nakope ako vystrašené ovce, ktoré rozmýšľajú o bombách. Bomby môžu zničiť naše telá (a vírus to dokáže tiež), ale nemusia ovládnuť naše mysle.

C.S.Lewis — “On Living in an Atomic Age” (1948) in Present Concerns: Journalistic Essays