Môj príbeh o tom, ako má Pán Boh pritiahol k sebe

Môj duchovný život

O tom, ako som prijala Pána Ježiša do svojho života som už hovorila pri svojom krste. Preto by som teraz chcela povedať viac o tom, ako sa vyvíjal môj duchovný život ďalej. Tí čo ma poznajú vedia, že pochádzam z neveriaceho prostredia. Keď som sa teda rozhodla odovzdať svoj život Bohu ako cca 22 ročná, dala som sa pokrstiť. Myslela som si, že to je predsa všetko, mám nový život a ďalej už netreba robiť nič.

Keď sa na to tak spätne pozriem, bola som naozaj ako také malé, čerstvo narodené bábätko. Bábätko, ktoré sa potrebuje ešte všetko naučiť – rozprávanie, chodenie a tak ďalej. Popravde som vtedy netušila, že som ešte len na začiatku mojej cesty s Bohom. Netušila som, že On ma bude k sebe ťahať bližšie a bližšie, učiť ma čo sa mu páči, ukazovať mi moje nedostatky, či pripravovať ma na rôzne náročnejšie situácie v živote. A mal teda so mnou veľa práce (a stále má).

Keďže tých 22 rokov som verila niečomu úplne inému, bola som vychovávaná bez vzťahu s Bohom, zvyknutá robiť si to, čo je správne podľa akéhosi môjho morálneho nastavenia, a nebolo jednoduché sa zo dňa na deň zbaviť týchto vecí, čo sa mi ani nepodarilo.

Moje zlyhania

Tieto moje zlyhania často spôsobovali pochybnosti o tom, či ma Boh naozaj miluje. Nechápala som, prečo mi predsa nepomôže, aby som bola dokonalejšou, lepšou, poslušnejšou. Stále som sa vracala k starým zlým zvykom, pričom som vedela, že nerobím správne. Nejako som sa nevedela vymotať z kruhu nespokojnosti, neposlušnosti a následného hnevu na Boha, prečo to vlastne dovolil.

Najnáročnejšie obdobie pre mňa ale nastalo, keď sa nám narodil náš prvý syn. Samozrejme že sme sa naňho veľmi veľmi tešili. Veľmi ho ľúbime, tak isto ako aj ostatné naše deti. No jednoducho jeho narodenie prinieslo do môjho života veľa nových situácií a zmien, s ktorými som sa často nevedela vysporiadať. Od maximálneho vyčerpania z prebdených nocí, cez strach a obavy o jeho život, zdravie a budúcnosť, ako si poradiť s jeho výchovou, a tak by sa dalo pokračovať ďalej a ďalej. Sama som tieto situácie nevedela zvládnuť, no už som samozrejme vedela, že ani na to nie som sama.

Vedela som, že sa so všetkým môžem obrátiť na nášho milujúceho Otecka, ktorý ani nechce, aby sme sa s takýmito vecami trápili. Akurát to bolo občas akosi tažšie aplikovať do reálneho života, keďže stále sa mi Boh zdal akosi príliš vzdialený, absolútne nedosiahnuteľný.

Stretnutia s veriacími ľuďmi

V tomto období som sa však začala stretávať s veriacimi mamičkami na našej mamičkovskej skupinke Pierko. Zároveň, presne v tom období sa Laura, manželka nášho kazateľa Daliho, rozhodla organizovať a viesť biblické študijné skupinky pre ženy. Hoci to bolo pre mňa vtedy náročnejšie obdobie kvôli starostlivosti o malé dieťa, sama som sa vnútorne rozhodla a zaviazala, že budem navštevovať obidve tieto skupinky. To preto, aby som mohla viac spoznávať Boha cez Jeho Slovo, a tým som sa k nemu mohla viac priblížiť.

A viete čo? Obidve tieto skupinky boli veľkým požehnaním nie len pre môj život, ale aj pre život celej našej rodinky. Pravidelné štúdium Božieho Slova mi prinášalo odpoveď nie len na duchovné otázky, ale hlavne na praktické situácie, ako z Božieho pohľadu. Ako byť dobrou manželkou a matkou, ako slúžiť v zbore, v rodine, medzi známymi – jednoducho, našla som miesto, kde sa dajú nájsť odpovede na (takmer) všetky otázky a problémy v živote.

Nie, nie je to skupinka s Laurou, i keď Laura zvládla bravúrne zodpovedať všetky naše otázky, je to Božie Slovo, Biblia. Od kedy nám Laura začala ukazovať aké presné inštrukcie, rovno od nášho Pána a Stvoriteľa všetkého, sa tam nachádzajú práve pre môj život, mám veľkú túžbu ich všetky odhaliť. Som veľmi vďačná Bohu za to, že nám zanechal takýto “manuál”, a tiež som vďačná Laure, že jej Boh dal také ochotné srdce slúžiť ostatným ženám. Chcela som teda len povedať, ako veľa mi dáva čítanie a štúdium Božieho slova, a ako sa tým aj zlepšuje môj vzťah s Bohom a mení môj život. Už totiž viem, kde hľadať všetky odpovede.

Odporúčanie

Veľmi sa mi tiež páčil komentár môjho svokra, Jara Bána, k podobenstvu o dome na skale (odporúčam všekým si to prečítať, keď vyjde knižne).

Prečo ma oslovujete: ‚Pane, Pane,‘ a nerobíte to, čo hovorím? Komu sa podobá ten, kto prichádza ku mne, počúva moje slová a plní ich? Ukážem vám: Podobá sa človeku, ktorý staval dom. Kopal hlboko a základy položil na skale. Keď prišlapovodeň, privalila sa rieka na ten dom, ale nebola schopná ním otriasť, lebo bol dobre postavený. Kto však moje slová počúva a neplní ich, podobá sa človeku, ktorý postavil dom na zemi bez základov. Keď sa naň privalila rieka, zrútil sa a zostalo z neho iba veľké rumovisko.“ Lukáš 6, 46-49

A čo ďalej?

Aj ja som totiž staviteľ. Ešte stále kopem základy pre môj dom. Verím tomu, že už nie sú úplne plytké, som už v nejakej hĺbke, no ešte som ani z ďaleka nenarazila na tú skalu, na ktorú sa každý kresťan snaží dostať. Stále nedokážem zvládnuť všetky problémy a situácie v mojom živote bez ľudského zlyhania, hriechu, pochybnosti, no som pevne rozhodnutá, že svoj čas, ktorý mám na tejto zemi, chcem stráviť poznávaním nášho Pána, službou pre Neho, a hlavne mu chcem byť poslušným a milujúcim dieťaťom.

Viem, že sa môžem so všetkým obrátiť na nášho milujúceho Otecka.