Hľa, idú dni, hovorí Hospodin, že učiním s domom Izraelovým a s domom Júdovým novú smluvu. Nie takú smluvu, jakú som učinil s ich otcami toho dňa, ktorého som ich pojal za ruku, aby som ich vyviedol z Egyptskej zeme, ktorú to moju smluvu oni zrušili, hoci som ja bol stal ich manželom, hovorí Hospodin. Lebo toto je smluva, ktorú učiním s domom Izraelovým po tých dňoch, hovorí Hospodin: Dám svoj zákon do ich vnútornosti a napíšem ho na ich srdce a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom
Jer. 31,31-33
Jeremiáš prorokoval pred a počas exilu (okolo 600 p.n.l.). Exilní proroci sú tiež Daniel a Ezechiel. Poexilní proroci sú Ageus, Zachariáš a Malachiáš. Všetci ostatní proroci sú predexilní. Jeremiáš pochádzal z blízkosti Jeruzalema, nemal ženu, je známy ako plačúci prorok, keďže jeho spisy sú plné emócií. Kázal verne a nekompromisne Božie slovo približne 40 rokov a nevidel žiadnu odozvu či výsledky / ovocie svojej práce u ľudí, naopak stretal sa s veľkou opozíciou, nezáujmom ľudí o Boha, výsmechom i prenasledovaním jeho osoby. Napriek tomu je spolu s Izaiášom (ktorý slúžil približne 60 rokov) považovaný za jedného z najvernejších prorokov, berúc do úvahy dĺžku služby voči veľkosti opozície a nedostatku viditeľného ovocia jeho služby. Za dní Jeremiáša Asýria postupne slabla a Babylon sa zmáhal k moci. Boh stále ľudu skrze prorokov pripomínal, že ak sa odvrátia od modiel k Bohu, zachráni ich. Pred Jeremiášom prorokovali najmä Joel a Micheáš. Jeremiášovi súčasníci boli Abakuk, Sofoniáš, Ezechiel a Daniel.
Kniha obsahuje veľa z jeho života, je veľmi osobná. Jeremiáš prorokoval predovšetkým pre Júdu, zvestoval, že je posledná hodina, čas sa nachýlil, že majú poslednú šancu zvrátiť prichádzajúci súd a trest Boží v podobe zahraničnej invázie. Ľud ale pokánie nečinil, správali sa k Jeremiášovi veľmi zle, o Boží zákon sa nestarali, vyhnanstvo teda muselo prísť, a aj prišlo. Keď nakoniec roku 586 p.n.l. Babylon dobyl Jeruzalem, Jeremiáš nabádal ľud, aby sa poddali Babylončanom a predišli tak úplnej skaze (Jer 21,9), čím si vyslúžil ešte väčšie nepriateľstvo od ľudí, kňazov, aj samotného kráľa. Jeremiáš prorokoval za piatich posledných judských kráľov, následne južné kráľovstvo ako také zaniklo a najlepší z ľudu boli odvedení do zajatia. Devastácia po babylonskej invázii bola v Judei veľmi veľká, a to fyzicky i duchovne. Po dobytí bol v zemi ustanovený babylonský miestodržiteľ, po ktorého zavraždení Židia zo strachu pred odvetou Babylonu utekajú do Egypta a nasilu berú aj Jeremiáša, ktorý im od Boha hovoril, že tam nemajú ísť, ale majú ostať. Jeremiášove nabádania sa v knihe často stretajú s odmietaním a protivenstvami, čo v Jeremiášovi spôsobuje hlboké pohnutie a veľký zármutok za ľud, ktorý sa odvracia od dobrého a svätého Boha. Napriek strašným varovaniam kniha obsahuje i nádej na obnovu v novej jednostrannej nezrušiteľnej zmluve, ktorú Boh učiní nie na základe dočasného Mojžišovho zákona, ale ktorú sám Boh zapíše večne na srdcia ľudí (kap. 31), ktorú uskutočnil Pán Ježiš Kristus zástupnou obeťou na kríži (kde zniesol plný Boží hnev za hriechy človeka, výmenou dal človeku Kristovu dokonalú spravodlivosť, a to každému, kto činí pokánie a verí). Jeremiášova správa nebola len o národnom treste za neposlušnosť (invázia, deštrukcia, vyhnanstvo), je aj o individuálnej zodpovednosti ľudí za ich hriechy voči svätému Bohu (kap. 17). Kniha obsahuje i správy pre okolité národy, ktoré bude Boh tiež súdiť za ich hriechy (kap. 46–51), čo zvýrazňuje, že Boh je zvrchovaný nad celou zemou a zodpovedať sa mu budú všetci ľudia na zemi, nie len vyvolený národ.
Kniha končí pádom Jeruzalema, odvedením do zajatia a detailami obliehania a následkov. Kniha učí, že Božie slovo sa má hlásať verne bez ohľadu na reakciu ľudí, či bude pozitívna, či negatívna, či veľmi negatívna; že Bohu treba byť verný bez ohľadu na to, či služba nesie, či nenesie viditeľné ovocie, a to aj v priebehu desaťročí (skutočné ovocie svojich snáh človek zistí až v nebesiach); že Pán Boh dáva mnohorakú možnosť predísť trestu pokáním, avšak predsa je svätý a spravodlivý Boh, ktorý súdi hriech; že Boh je ochotný i veľmi tvrdo kázniť svoj milovaný ľud, aby ho zachránil od jeho pošetilosti (hriechu); že Boh je napriek vyhnanstvu a devastácii svojho národa verný svojim zasľúbeniam, ktoré pomaly, ale isto privádza k naplneniu; že ani vyhnanstvo mocnej pohanskej ríše nemá moc zmariť Božie zasľúbenia dané Jeho ľudu; že Boh si svoj ostatok zachráni; že Boh chce a bude mať osobný vzťah s veriacim jednotlivcom; že Boh sám zabezpečí novú zmluvu v srdci vyvolených, ktorí nevládzu poslúchať sami od seba.
Ondrej Kajňák
