Je to mnohonásobná milosť Hospodinova, že sme nevyhynuli docela; lebo neprestaly jeho zľutovania. Sú nové každého rána; veľká je tvoja vernosť. Mojím dielom je Hospodin, hovorí moja duša; preto sa nadejem na neho. Dobrý je Hospodin tým, ktorí očakávajú na neho, duši, ktorá ho hľadá. Dobre je, aby dúfal človek a mlčky očakával na spasenie Hospodinovo. Dobre je mužovi, aby niesol jarmo vo svojej mladosti. Nech sedí o samote a mlčí, keď naloží na neho. Nech vloží svoje ústa do prachu, azda je ešte nádej. Nech podá svoje líce tomu, kto ho bije; nech sa nasýti potupy. Lebo Pán neodvrhne na veky. Lebo hoci aj zarmúti, zase sa zľutuje podľa množstva svojej milosti
Žalosp. 3,22-32
Dobývanie Jeruzalema Babylonom nebola pre vyvolený národ len národná či militárna katastrofa, ale Boží spravodlivý oprávnený trest (v súlade s Deut. 28) za ich dlhodobú a opakovanú neposlušnosť, nespravodlivosť, modlárstvo, ignoráciu prorokov, porušovanie zákona, nemorálnosť. Babylonský kráľ Nabuchodonozor obľahol Jeruzalem v troch vlnách; v prvej vlne (605 p.n.l.) vzal do vyhnanstva Daniela a šľachtu; v druhej vlne (597 p.n.l.) vzal do vyhnanstva kráľa Júdska (Jójachína) a 10 000 Židov vrátane Ezechiela (počas týchto rokov sa objavuje na scéne i mnoho falošných prorokov [ktorých Boh neposlal], ktorí hlásali medzi ľudom populárne správy, že Jeruzalem vytrvá a vyhnanstvo bude len krátke a ľahké, čo adresovali a vyvracali aj Jeremiáš [Jer. 27], aj Ezechiel [Ez. 13]); v tretej najhoršej vlne (588 – 586 p.n.l.) trvajúcej 2 roky obliehania bol za judského kráľa Cidkiju Jeruzalem dobytý a totálne zničený. Obliehanie Jeruzalema bolo strašné, ľudia nemali čo jesť, vládol hladomor; bol tam kanibalizmus (naplnenie výstrahy Deut. 28,53), keď rodičia jedli svoje deti; ľudia bojovali medzi sebou každý za svoje vlastné prežitie; v meste vládol chaos, kriminalita, úplný morálny a duchovný úpadok;
Babylon navŕšil valy na jeruzalemské hradby, po dvoch rokoch ich prelomil a zrúcal; chrám Boží bol spálený; kráľovský palác zničený, kráľovská rodina vyvraždená, kráľ oslepený; domy mesta boli spálené a zrúcané; Nabuchodonozor mesto Jeruzalem s celou jeho minulou slávou a históriou doslova rozmetal na prach a blato; nasledovala masová deportácia bohatých a učených do Babylonu po tisícoch, pričom v ruinách ostali len najchudobnejší. Devastácia Božieho neposlušného národa bola úplná na fyzickej i duchovnej rovine, Boží národ ako rozpoznateľná entita v regióne prestal existovať. Prorok Jeremiáš prorokoval desiatky rokov Židom, aby predišli tejto národnej katastrofe, lenže keď sa rozhodli Boha ignorovať, trest a tvrdá náprava boli nevyhnutné. Jeremiáš sa díva na tento úpadok a devastáciu z prvej rady, jeho zármutok sa ledva dá vyjadriť slovami, prepuká v plač, bolestivý nárek za Božie mesto a jeho ľud. Žalospev je koncipovaný do piatich poetických trúchliacich spevov, z ktorých sú prvé štyri písané tzv. „akrostichom“, teda štruktúrované podľa hebrejskej abecedy. Prvé štyri kapitoly opisujú dezoláciu Židov a mesta, pričom v piatej poslednej kapitole Jeremiáš prechádza od žiaľu k úteche v Bohu, k prosbe o milosť, záchranu a obnovu, lebo vie, že Pán bude jednať milostivo s tými, ktorí k nemu prídu v pokání a dôvere. Kniha je ako taká temná a smutná, no končí nádejou v Bohu. Vyhnanstvo bol strašný trest za hriech Božieho ľudu, ale bola to aj milosť – ak by Pán nezatriasol poriadne svojím ľudom skrze vyhnanstvo, zomreli by vo svojich hriechoch.
Kniha učí, že keď sa národ či jednotlivec nedrží Boha, súd je nevyhnutný; že Boh splní, čo sľúbi, či už je to zasľúbenie požehnania, či prísľub trestu za hriech; že najlepšia vec, čo môže človek urobiť uprostred veľkého trápenia, je dôverovať Bohu; že keď ľud nepočúva na prvé jemné varovanie, bude počúvať na druhé tvrdé varovanie; že Boh si skrátka svoj ľud zachráni, a to z ľudského pohľadu po dobrom alebo zlom, že je ochotný prejsť kvôli tomu aj veľké diaľky a dopustiť ťažké výchovné opatrenia; že Božia milosť je veľká, že zachraňuje tých, čo k nemu vrúcne v pokání volajú; že povrchné náboženské rituály bez vnútornej poslušnosti sú bezvýznamné; že Boh je spravodlivý Sudca a nemôže hriech len tak zamiesť pod koberec či prižmúriť nad ním oko, že Boh je nad katastrofami. Finálne, kniha nás učí, ako zvládať trápenia, ako žialiť; ako plakať tak, aby človek nehrešil; ako i v katastrofe upriamiť svoju ubolenú dušu k Bohu hore, ako sa vložiť do jeho dobrých rúk; ako trúchliť a učiť vlastné neukáznené srdce, že Božia milosť je väčšia ako ľudské zlyhanie i trápenie; ako hľadať uprostred trápenia nádej v Bohu.
Ondrej Kajňák
