Osobný stret s pandémiou, svojimi obmedzeniami
a Božou dobrotivosťou

Nečakané okolnosti

Končili sa jarné prázdniny, každý deň pribúdalo viac a viac skoro jarného slnka, predbežné plány pokračovali podľa predstáv, nič mimoriadne sa nedialo… Normálnosť našich životov vyrušovali len nie veľmi pokojné správy o šíriacom sa víruse s podivným názvom, ktorý sa mi plietol s názvom choroby. Bol však až v Taliansku. Nikto by však nepovedal ako rýchlo môže niečo „tak vzdialené“ zasiahnuť do životov jednotlivcov. Nielen jedného, ale celých národov. Ako rýchlo sa môžu veci zvrtnúť a ako rýchlo sa môže život človeka dostať hore nohami.

Prvé obavy

Týždeň neskôr, po takýchto stále pokojných pocitoch, sa nám ozvala naša dcéra Emma z UK kde študovala na biblickej škole, že sa necíti dobre, a že má zdravotné problémy ako pri bežnej silnejšej nádche. Vrátili sa z desaťdňového evanjelizačného výjazdu študentov do rôznych zborov a miest v UK. Naše rodičovské srdcia zaplavil v kontexte šíriacej sa pandémie prvý záchvev strachu, ale hovorili sme si, že je v Božích rukách. Veď to je bežná vec. Nejako to „dá“. Naša slovenská vláda medzitým rozhodla o uzavretí našich letísk. To sa nás už bytostne týkalo, pretože 13. marca mala prísť domov na veľkonočné prázdniny. Jej let z Manchestra nezrušili, ale „presmerovali“ z Košíc do Varšavy. Ale kto tam pôjde za hekticky zavádzaných usmernení a prísnych obmedzení týkajúcich sa cezhraničnej dopravy a cestovania.

Prvá lekcia viery – strach nahradil Boží pokoj

Teraz nás už zachvátila väčšia panika, pretože to by znamenalo, že nepríde, že bude musieť zostať v Anglicku tri týždne do začiatku jarnej časti vyučovania. Ale kde a za čo? Prvá lekcia viery v tejto situácii, ak to tak môžem nazvať, bola pre mňa lekcia výmeny môjho strachu (až paniky) za Boží pokoj. Alebo jednoducho lekcia spoznania Boha ako môjho pokoja.

Pán nielenže pôsobí pokoj (Iz 26:12), ale On sám je pokoj.

Ale však som o tom neviem koľkokrát kázal… Ježiš Kristus je naším pokojom (Iz 9:6; Fil 4:9). Staronová, ale taká nesamozrejmá vec. Pán Boh koná veci s prehľadom. Konečne s takýmto obnoveným vnútorným pokojom sme sa rozhodli, že bude lepšie ak sa spýta, či tam môže ostať. Odpoveď bola – „Áno.“ Môže tam ostať pracovať ako dobrovoľníčka. „Vďaka, Pane, odpusť, že sme panikárili.“

Druhá lekcia viery – dôvera v Božiu starostlivosť

Druhá lekcia viery bola lekcia dôvery v Božiu starostlivosť. O štyri dni neskôr, práve na moje narodeniny, sme sa dostali do ďalšej „vývrtky“ strachu a obáv, pretože musela zasadnúť správna rada školy a rozhodla o tom, že všetci študenti a všetci dobrovoľníci sa musia vrátiť do svojich vlastných štátov a domovov. To muselo prísť teraz? Keď sme už prežívali relatívnu úľavu? Ako nájdeme letenku? Aké sú predpisy a zákazy pre cestovanie? Pozajtra majú uzavrieť posledné najbližšie medzinárodné letisko vo Viedni. Kde sa teraz dá kúpiť letenka? Jedným slovom, chaos a búšenie srdca. Máme len niekoľko hodín na zariadenie odchodu. Na veľvyslanectve mi veľmi nevedeli pomôcť, v centrále Lufthansy mi pre „istotu“ nedvíhali ani po jednej hodine. Konečne som sa znovu upokojil a poprosil Pána o pomoc a vedenie. Musíme Emmu dostať za každú cenu domov. Do nejakej hodiny nato, sa nám podarilo kúpiť letenku do Viedne cez Mníchov. A bola za bežnú cenu. Nechápal som… Zajtra je posledný deň kedy musí letieť. Večer sa jej podarilo zbaliť to, čo si mohla odniesť, zvyšok na ňu čaká zbalený v škatuliach ešte na škole.

Vďaka, Pane, odpusť, že som panikáril.

Zajtra už viem, čo mám robiť. Do tej Viedne nie je až tak ďaleko.

Tretia lekcia viery – Božia vernosť a sila Božej rodiny

Tretia lekcia viery bola lekcia o Božej vernosti a sile Božej rodiny. Môj plán bol veľmi jednoduchý. Nasadnúť do auta a ísť za ňou na letisko. Nedal som sa odradiť ani správami o tom, že ma nepustia cez hranicu. Musím sa dostať k nej, čo najbližšie. Do esemesky som ju ráno pred šiestou prosil, aby ma informovala o každom kroku, aby sa nedala odbiť žiadnym úradníkom alebo colníkom na letisku. A že okolo dvanástej na obed by som mal byť na letisku. Mohol som byť, ale nebol som. Pred vrcholom Sorošky som nedokázal, už nedokázal zaradiť rýchlosť. Spojka sa mi prestala vracať do normálnej polohy, veľmi rýchlo sa to zhoršovalo. Dokázal som ešte zájsť do Rožňavy v zúfalej snahe nájsť servis, ale nepodarilo sa. Radšej som to odstavil na príjazdovej ceste. Čo robiť? To snáď nie je možné? Prečo práve teraz? Čo to má znamenať? Pane Bože, prosím ťa, pomôž! Po niekoľkých telefonátoch mi Karol oznámil, že to musím určite odtiahnuť do servisu, s tým sa už nedá ísť. Autoservisy sú však kvôli pandémii zavreté. Chaos. Panika. Hnev. Upokojenie. Do pol hodiny(!!!) som sedel v aute odťahovej služby, ktorá ma viezla opačným smerom, späť do Košíc. Okrem toho mi na cestu do Viedne traja ľudia ochotne ponúkli svoje auto. Vďaka Marek, vďaka Karol, vďaka Danko. Aby som písanie skrátil (bolo toho oveľa viac: pocitov, reakcií, telefonátov, pochybností, stresu) spomeniem už len niekoľko faktov. O dvanástej som bol ešte stále v Košiciach, ale v mojom srdci víťazil Boží pokoj. Jarka mi priniesla auto, Ľuboš mi poradil ako najlepšie prejdem cez hranicu. Okrem toho mi ponúkol aj možnosť nocľahu u nich, v prázdnom byte, takže by sme mohli dodržať nariadenie povinnej karantény.

Moja cesta pokračuje

Na ceste tam ma zaplavovali tie najrôznejšie pocity a myšlienky. Pustia ma cez hranicu? Stihnem tam prísť v normálnom čase? Medzitým mi písala Emma, že už je na letisku a čaká ma. Šiel som pokojne, rozmýšľal a snažil sa skrotiť divoké a nepokojné myšlienky s jedinou túžbou, aby som počul Boží hlas a vedel prežívať Božiu prítomnosť. Veď som o tom toľkokrát kázal a toľkokrát hovoril. Prikázať svojej duši je dosť ťažké. Sám som sa divil ako mi rýchlo prešla cesta. Dokonca som prešiel hladko cez hranicu, iba s pozdravom a kývnutím hraničnej polície. Ale čo sa čudujem, veď som sa za to predsa modlil? Jeden ťažký zneisťujúci moment skúšky môjho pokoja a povedal by som istoty, ma ešte len čakal. S veľkou sebaistotou som z diaľnice zabočil na letisko. Na letisku som však prešvihol odbočku ku parkoviskám a môj smerový pruh ma stiahol znova na tú istú diaľnicu, z ktorej som odbočil. Lenže tentoraz opačným smerom na Bratislavu. No nič to, na najbližšom výjazde, ktorý nie je ďaleko, sa vrátim na letisko. Aby som bol presný, najbližší výjazd bol len 1,7 km ďaleko. Len necelé 2 km. Tých 1,7 km však muselo byť najdlhších v mojom živote. Nepamätám sa, žeby som niečo také na našich rodinných cestách po Európe zažil. 1,7 km som šiel 3 hodiny (slovom: tri hodiny). Zovretý kamiónmi z celého východného bloku. Stáli v dvoch pruhoch. Jeden za druhým. Posúvali sa doslova po metroch, pretože už zavreli hranice pre medzinárodnú kamiónovú dopravu. Blokovali obidva pruhy diaľnice, aj celý výjazdový pruh. Nebudem predstierať, bolo to na nervy.

Moje človečenstvo

Z pokoj prežívajúceho veriaceho sa stal, sebaľutujúci, šomrajúci, reptajúci, pochybujúci veriaci. Nič iné som znovu nepotreboval iba jednoduchú pokoru a pokoj. Bol som vzdušnou čiarou asi 800 metrov od Emmy, zaseknutý medzi kamiónmi. Prečo sa to muselo stať práve mne a práve teraz? Neviem. Viem len to, že zo srdca sa mi vyplavilo reptanie, z ktorého som musel robiť pokánie. Musel som sa vrátiť naspäť k evanjeliu, ktoré som potreboval práve v tej chvíli. Potreboval som odpustenie, potreboval som novú dávku pokoja a novú dávku nádeje. Po troch hodinách som sa konečne dostal ku Emme a konečne upokojil.

Nechápem, prečo som stále neprežíval Boží pokoj. Rovnako. Od začiatku do konca. Asi preto, že smrdím človečinou.

Asi preto, že veci rád držím vo svojich rukách. Asi preto, že keď som v kramflekoch, cítim sa sebaisto. Keď mi niekto alebo niečo vyrazí „kramfleky“, vyrazí mi to dych a ja sa dostávam do kŕčov človečiny. Prečo som radšej nevyznával s Dávidom: „Áno, len dobré a milosť ma budú sledovať po všetky dni môjho života…“? (Ž 23:1a) Prečo som si nepripomínal s prorokom Jeremiášom: „Dobrý je Hospodin tým, ktorí očakávajú na neho, duši, ktorá ho hľadá.“? (Plač Jeremiášov 3:25) Prečo som sa „nekochal v Božej veľkej dobrote“ ako navrátilci z Egyptského zajatia? (Neh 9:25) Veď som predsa toľko veľa Božej dobrotivosti predtým zažil? Asi to nie je moja prvá reakcia.

Záver

Preto potrebujem znovu a opäť lekcie zo života viery. Potrebujem znovu a opäť spoznať svoju obmedzenosť a uvedomiť si svoju pomalosť veriť. A potrebujem znovu a opäť ešte viac spoznať Boha. Jeho silu, Jeho ľútosť, Jeho milosrdenstvo, Jeho dlhú zhovievavosť, Jeho veľkú milosť a pravdu (Ex 34:6). Znovu a znovu a znovu. Na to sú dobré (a potrebné) všetky krízy. Aj naše strety s korona vírusovou pandémiou.

Dalibor Smolník