Prekonanie COVID-19 zmenilo moju vieru

Šesť lekcií pre zbory od prezidenta Španielskej evanjelickej aliancie

Marcos Zapata April 21, 2020

Španielsko prechádza cez najhoršiu krízu, ktorú si pamätáme odvedy, čo sa naša krajina stala modernou demokraciou pred 40 rokmi. Nový koronavírus zabil viac ako 20 800 ľudí a nakazil najmenej 200 000. (Poz. prek.: k dnešnému dňu je to 24 275 úmrtí a 236 899 nakazených)

Naše evanjelikálne zbory neboli ušetrené tejto pandémie a ja sám patrím medzi tých, ktorí boli hospitalizovaní s chorobou COVID–19. Som kazateľom zboru s 350 ľuďmi v menšom meste na pobreží Atlantiku. Pôsobím vo vedení mojej denominácie a som tiež prezident  Evanjelickej aliancie v Španielsku. Službu vo  všetkých týchto úlohách som musel zastaviť po svojom vlastnom nakazení sa vírusom.

Po 21 dňovom zápase s chorobou, doma, aj v nemocnici, som bol prepustený a považovaný za uzdraveného. Bol som plný vďačnosti a radosti; zároveň som si bol vedomý toho, že iní, dokonca mladší a zdravší ako ja, v zápase s chorobou prišli o život.

Ako krajina stále zápasíme a hľadíme v ústrety neistej budúcnosti. Členovia mojej vlastnej rodiny stále zápasia s vírusom, vrátane mojej manželky a svokry. Na základe našej skúsenosti tu v Španielsku som zhrnul a vyjadril 6 lekcií, ktoré sa učím v mojej snahe z celého srdca milovať Boha a svojich susedov uprostred pandémie.

1. Pamätajme na to, že nie sme nepremožiteľní

Tento môj prvý záver je pre tých, ktorí sú podobne ako ja, vo vedení kresťanskej služby. Túto jasnú lekciu, že nie som nedotknuteľný nadčlovek, som si uvedomoval, keď som sa zotavoval. Ako služobníci žijeme v rovnakom svete ako hocikto iný. V rovnakých rizikách a v rovnakých zápasoch. Sme zraniteľní, a to je presne to, čo nás kvalifikuje pre službu. Moje vlastné trápenie a boj s chorobou mi opäť pripomenulo, že nebeský Otec už poslal Spasiteľa. A tým nie som ja.

Choroba mi nanovo ukázala dôležitosť toho, že patrím do spoločenstva a komunity.

Keď sa ľudia dozvedeli o mojom nakazení, okamžite v mojom zbore modlitebne zareagovali, dokonca sa za mňa modlili po celom Španielsku aj inde na svete. Moji priatelia, aj ľudia, ktorých som nepoznal mi posielali správy o svojich modlitbách, vyjadrovali mi povzbudenie a lásku. Všetko to boli dávky obrovského povzbudenia v najťažších hodinách.

V tých dňoch som mohol len potvrdzovať pravdu Božieho Slova, že sme jedno TELO. Máme spoločnú vieru a sme rodinou. Všetko to nie je len abstrakt alebo teória na papieri,  ale hmatateľná realita v prítomnosti. To je to, čo drží tých z nás, ktorí trpia.

2. Prehodnoťme naše vlastné životy

Keď ste zapojení do služby v zbore, ktorý rastie, má mnoho sociálnych projektov, zakladá nové zbory, atď., neočakávaná choroba príde ako náhla, nechcená stopka pre mnohé veci.

Na úvod je to šok, neskôr príde fáza hnevu, vyjednávania a nakoniec, fáza prijatia. Choroba vedie k osobnému procesu, ktorý, ak všetko ide dobre, môže trvať hodiny alebo dni.

Na začiatku som mal pochybnosti o zmysle môjho boja s COVID-19. Neskôr som prijal svoju situáciu a porozumel dvom momentom.

1. Ten prvý je ten, že Bohu na mne záležalo a stále záleží.  V dňoch, keď mi bolo najhoršie, som musel uvažovať o smrti ako o možnej realite. Ako zhodnotím môj život? V oblasti služby a profesie som mal pokoj; urobil som, čo som bol schopný urobiť v čase, ktorý mi Boh daroval. Ale premáhala ma ľútosť, keď som myslel na svoje deti. Uvidím ešte ako dosiahnu svoje sny a ciele? Ale aj napriek tomu som prežíval tichý pokoj z vedomia, že Boh sa postará o moju ženu a synov, aj v prípade keby som zomrel.
2. Ten druhý bol ten, že som sa vedel stotožniť s bolesťou mnohých ďalších, ktorí prechádzali rovnakým údelom. Nedá sa doceniť, čo môže choroba priniesť vašej duši, ak ste pripravení v celom procese  nechať Boha urobiť vaše srdce citlivým. Som pevne presvedčený, že Boh je dostatočne mocný nato, aby ma uzdravil, tak ako bol dostatočne mocný nato, aby ma spasil. Neverím, že choroba je trest zoslaný Bohom, ale ako som vo viere očakával na uzdravenie, priame alebo cez prostriedky medicíny, mohol som lepšie porozumieť utrpeniu druhých. Mohol som s nimi súcitiť. Zároveň som si uvedomoval, že Boh neprestal byť Pánom, bez ohľadu na to, čo sa mi mohlo stať.

3. Nezahrávajme sa s triumfalistickou teológiou

Ak sa moje postavenie dá na niečo použiť, dúfam, že aspoň na to, aby som požiadal našich kresťanských bratov a sestry na obidvoch kontinentoch Ameriky, aby sa poučili z našich chýb v Európe. Je mi ľúto, že Spojené Štáty už zažívajú realitu pandémie, a dúfam, že naše milované krajiny v Latinskej Amerike zachovajú a rozšíria opatrenia, ktoré boli uplatňované.

Pozerali sme sa na krízu v Číne a vraveli si, “To je v Číne, je to ďaleko,” a nepripravili sme sa. Potom to bolo v Taliansku a my sme si vraveli, “To je v Taliansku, nepríde to sem.”  Faktom však bolo, že nejakí futbaloví fanúšikovia už dokonca odcestovali na zápas pohára Ligy majstrov do najhoršie nakazenej oblasti v Taliansku. (Súťaž neskôr zrušili a teraz je to úplne nepodstatné.)

O niekoľko dní neskôr COVID-19 dorazil do Madridu, a tí, ktorí žijeme v odľahlejších častiach Španielska sme si vraveli, “Je to v hlavnom meste, my sme v bezpečí,” a neboli sme obozretní. Nakoniec vírus dorazil do nášho mesta, do našich rodín. Reagovali sme veľmi pomaly a zaplatili sme tvrdé následky.

Prosím, poučte sa z našich chýb a zoberte pandémiu veľmi vážne.

Cirkvi zohrávajú fundamentálnu úlohu v tom, ako múdro budú reagovať na túto krízu.

Najväčší problém je slabá teológia, ktorá učí, že opatrnosť/obozretnosť je v konflikte s vierou. Je to triumfalistická teológia, ktorá vyhlasuje, že keď máme vieru, sme imúnni voči vírusu.

Z nej vychádza aj chápanie, že kresťania nemusia poslúchať nariadenia a usmernenia autorít, pretože ich Boh ochráni. Je to hrozný omyl a bude mať hrozné následky. Pastori, ktorí toto učia, sa budú z toho zodpovedať Bohu a ľuďom.

4. Sprevádzajme tých, ktorí smútia

V Španielsku sme videli stovky preťažených zdravotníckych zariadení a centier pod takým náporom, že ho lekári a vojaci opisujú ako “vojnový stav.” Kresťanskí doktori a sestričky nám hovorili o tom, ako po dlhých pracovných dňoch prichádzali domov s plačom. Nemali dostatok personálu, nemali dostatok ochranného výstroja a pomôcok, nemali dostatok postelí na JIS, a mnoho iného. A okrem toho sú si vedomí tvrdého emocionálneho dopadu tejto pandémie na celú spoločnosť na roky do budúcnosti.

V našich zboroch sme sa tiež museli narýchlo rozlúčiť s mnohými veriacimi. Mnohí z tých, ktorí odišli v uplynulých týždňoch do Božej slávy, boli rodičia a starí rodičia z generácie, ktorá bojovala za budovanie evanjelikálnych spoločenstiev. Mnohí zomreli sami v nemocničnej izbe, lúčiac sa so svojimi milovanými len cez telefón. Aj keď sa držíme spoločnej nádeje, ktorá presahuje smrť, spôsob, ktorým nás opustili, nás stále bolí.

Musíme sa znovu učiť ako sprevádzať ľudí v ich procese smútenia. Kresťanov aj nekresťanov. Zdravotnícke autority žiadajú rodiny o autorizovanie povolení spáliť svojich príbuzných. Telefonicky im poskytujú inštrukcie ako si vyzdvihnúť urny s popolom a úmrtné listy. Je to, ako keby sa obete COVID-19 zrazu stratili a zmizli z našich životov.

Mnohí, ktorým nebolo dovolené byť so svojimi milovanými v ich posledných chvíľach sa musia vyrovnávať s pocitmi viny a hnevu. Desiatky tisíc neuvidia telá svojich drahých, dokonca ani ich truhly. Rodiny nebudú schopné dať túto stratu – absenciu – do konkrétnej podoby.

Ako vyjadriť smútenie bez pohrebnej rozlúčky alebo smútočného obradu? Musíme pomôcť ľuďom v tom, ako vyjadriť smútok na diaľku. Naša evanjelická aliancia v tejto chvíli pracuje na vydaní písomného sprievodcu smútením v týchto zvláštnych časoch.

5. Vráťme sa k podstatnému, začnúc komunitou

Hromadné podujatia, pri ktorých sa združujú ľudia na jednom mieste boli zrušené naprieč celou Európou. Nemáme jasné usmernenia kedy vlády uvoľnia nariadenia a opä povolia hromadné aktivity.

Je to skúška toho ako vieme BYŤ cirkvou. Zbory, ktoré mali vybudovanú dobrú štruktúru malých skupiniek si lepšie zachovajú cit pre spoločenstvo, aj pre pastoračnú starostlivosť a misijnú prácu v časoch tejto krízy. A samozrejme, technologické a komunikačné systémy, ktoré sú na internete môžu byť tiež požehnaním. Ale vedenia kresťanských cirkví musia využiť túto krízu na premyslenie existencie cirkevných zborov z pohľadu komunity.

Centrom nie je bohoslužba, alebo nedeľné zhromaždenie, ale Kristus. Keď táto kríza skončí, bude dôležité vrátiť sa k bunkovej štruktúre zborov, v ktorej sa zdôrazňuje osobný záväzok, a ktorá pomáha skoncovať s náboženským konzumerizmom (spotrebiteľským prístupom) posledných desaťročí.

Priority, ktoré sa vynárajú sú jasné. Po prvé, slovami v liste Gal 6, 10, potrebujeme „robiť dobre všetkým a najviac domácim viery“. Mali by sme sa pozorne uistiť v tom, že žiadny brat alebo sestra netrpia citovo, vzťahovo alebo finančne. Okrem toho, mali by sme rozšíriť náš záujem o susedstvo a mestá, v ktorých žijeme. Toto je tiež čas na zachovanie našej pastoračnej práce v každej oblasti, vrátane starostlivosti o deti, mládež, manželstvá, spoločné uctievanie. Kázavali sme, že cirkev nie budova alebo miesto, ale ľudia. COVID-19 bude kritickým testom tohto tvrdenia, našej teológie a našich zborových štruktúr.

6. Buďme živé a aktívne zbory, viac ako kedykoľvek predtým

Žijeme v porušenom svete, ktorý potrebuje kresťanov, ktorí prijali povolanie byť svetlom a soľou. To je ten spôsob ako cez naše svedectvo uvidia mnohí Božiu slávu.

Dovoľte mi skončiť príkladom z nášho zboru, ktorý vediem. Náš zbor nie je veľká kongregácia. Nachádzame sa vo vidieckom meste s asi 100 000 obyvateľmi. Mohli by sme si myslieť, že sme slabí a malí voči rozsahu pandémie v našej krajine. Táto kríza tiež značným spôsobom obmedzila naše finančné zdroje. Bez ohľadu to sme však boli schopní rozšíriť našu sociálnu pomoc pre rodiny v susedstve. Snažíme sa aplikovať Mat 5, 16, kde sa hovorí, „Aby naše svetlo tak svietilo pred ľuďmi, aby ľudia, vidiac naše dobré skutky, oslavovali Boha nášho Otca, ktorý je v nebesiach.“

V našom prípade to znamená rozvinúť plán troma smermi. Prvý je pomoc v núdzi, poskytovanie finančnej pomoci najzraniteľnejším rodinám. Druhý je program rozvozu potravín. Rozvážame 3 tony čerstvých produktov každých 15 dní a v najbližších dňoch rozvezieme 72 ton trvanlivých potravín. Vďaka našej sieti, ktorú sme vybudovali v uplynulých rokoch, sme s touto pomocou schopní zasiahnuť 900 rodín alebo približne 3000 ľudí. Tretia línia je nová služba, cez ktorú zabezpečujeme zdravotnícke pomôcky. Je to možné vďaka 9 členom nášho zboru, ktorí šijú nemocničné plášte, návleky na topánky a čiapky. Robia to zo surového materiálu, ktorý sa dá ľahko nájsť: plastových/igelitových tašiek.

Už sme niečo z toho dodali do zdravotníckych zariadení, centier a domovov sociálnych služieb, kde to veľmi potrebovali. Reakcia miestnych médií bola od začiatku veľmi významná a viedla k väčšiemu množstvu objednávok. Lekársky personál a sestričky vyjadrili svoju vďačnosť a ocenili kvalitu našej práce. Očakávame, že sa nám podarí vyrobiť ešte viac ako 2000 kusov zo všetkého: plášťov, návlekov a pokrývok hlavy.

Ukončíme tento program vtedy, keď začnú pravidelne pribúdať veci z centrálneho vládneho skladu. Dovtedy budeme pokračovať  v našej službe komunite.

Je pravda, že sme v izolácii, ale Duch Svätý nie je v izolácii. Ako kresťania chceme byť súčasťou života spoločnosti okolo nás a uprostred tejto krízy. Je na čase ukázať, že „cirkev žije a je aktívna“.

Toto motto nášho zboru bude držať pozornosť našich členov v budúcich týždňoch. Modlím sa za to, aby inšpirovalo aj vás.

Marcos Zapata je kazateľ zboru Iglesia Buenas Noticias (Cirkev Dobrej Správy) v Lugo, Španielsko, a slúži ako prezident Španielskej evanjelickej aliancie.

 

https://www.christianitytoday.com/ct/2020/april-web-only/spain-covid-19-coronavirus-survivor-pastor-advice-churches.html

Image: Illustration by Mallory Rentsch / Source Images: Courtesy of Iglesia Buenas Noticias Lugo / Wikimedia Commons/ De an Sun / Unsplash