Vyvyšovať ťa budem, Hospodine, že si ma vytiahol z hlbín a nedal si mojim nepriateľom, aby sa radovali nado mnou. Hospodine, môj Bože, pokorne som volal na teba, a uzdravil si ma. Hospodine, vyviedol si moju dušu z ríše smrti, oživil si ma a vychvátil zpomedzi tých, ktorí sostupujú do jamy. Spievajte Hospodinovi žalmy, jeho svätí, a oslavujte pamiatku jeho svätosti!
Ž. 30,2-5
Kniha žalmov je Bohom inšpirovaná kolekcia 150 piesní, modlitieb, básní, ktoré definujú ducha a obsah pravého uctievania Boha. Názov „žalm“ pochádza z gréckeho slova, ktoré v preklade znamená „brnkanie strún“, čo predpokladá asociáciu s hudobnými nástrojmi. 116 žalmov má nadpis, ktorý hebrejské texty uvádzajú ako súčasť veršov, tieto nadpisy boli pridané pravdepodobne krátko po zostavení žalmu a obsahujú dôveryhodné informácie týkajúce sa napr. sprievodného hudobného nástroja, autora, venovania, historickej udalosti, tóniny, či inej technicko-hudobnej informácie. Finálny autor žalmov je Boh, ktorý si použil na spísanie viac ako sedem ľudských autorov: Kráľ Dávid (najmenej 73 žalmov), synovia Kórachovi (10 žalmov), Ásáf (12 žalmov), medzi ďalších patria Šalamún, Mojžiš, Héman, Étán, pričom 50 žalmov nemá známeho ľudského autora.
Časové obdobie žalmov sa rozpína na približne 900 rokoch od Mojžiša (Ž 90, 1410 p.n.l.) po po-exilnú dobu (Ž 126, 450 p.n.l). Jednotlivé žalmy vyjadrujú celú plejádu ľudských emócií a mnohoraké odtiene duchovného života Božieho ľudu skrze uctievanie, zármutok, prosby, oslavy, vďakyvzdanie a chvály. Žalmy predstavujú excelentnú zbierku poézie. Zatiaľ čo je dnešná poézia charakterizovaná taktom a rýmom, židovská poézia je charakterizovaná tzv. logickým paralelizmom. Medzi najpoužívanejšie paralelizmy patria: (1) synonymný [myšlienka v prvom riadku je podobne vyjadrená na druhom riadku, Ž 2,1]; (2) protikladný [druhý riadok je v kontraste s prvým riadkom, Ž 1,6]; (3) vrcholný [druhý riadok a každý nasledovný berie myšlienku z predošlého a umocní či povýši ju, Ž 29,1-2]; (4) chiastický či introvertný [logické jednotky sú usporiadané do vzoru „A … B / B … A“, Ž 1,2]. Niektoré žalmy sú v pôvodnej hebrejčine písané tzv. „akrostichom“ (Ž 9; 10; 25; 34; 37; 111; 112; 119; 145), teda že prvé písmeno prvého slova každého verša (alebo sekcie) sa začína inou hebrejskou spoluhláskou, ktorá postupuje v abecednom poradí, až pokiaľ sa nevyčerpá 22 spoluhlások. Niektoré žalmy, síce písané na konkrétne historické udalosti či do konkrétnej doby, majú však tiež mesiášsky charakter, predzvestujú čitateľovi Pána Ježiša Krista, Jeho narodenie, život, smrť, či zmŕtvychvstanie, ako napr. žalmy: 2 (Syn na tróne), 8 (posledný Adam), 16 (zmŕtvychvstanie), 22 (smrť a zmŕtvychvstanie), 40 (pred narodením v Betleheme), 45 (Mesiášovo božstvo), 68 (vystúpenie do nebies), 69 (trest zradcu), 72 (Mesiášova vláda), 78 (bude hovoriť podobenstvá), 89 (zasľúbenie Dávidovi), 102 (zjavený Kristus), 109 (súd nad Judášom), 110 (vznešený Kňaz), 118 (zavrhnutý uholný kameň), 132 (zasľúbenie Dávidovi). Medzi žalmami sú i tzv. preklínajúce žalmy, ktoré v žiadnom prípade nie sú osobné pomsty. Autor v nich horlí za Boha a spravodlivosť; neatakuje priamo iného človeka, ale jeho hriech; adresujú sa tu primárne bezbožní nepriatelia Boha, ktorí sú sekundárne zároveň aj nepriatelia autora žalmu. Autor sa v preklínajúcom žalme teda modlí o Boží zásah, zastavenie bezbožnosti i útlaku na pobožných, nie je to osobný útok ani osobná pomsta. Všeobecne by sa dali žalmy rozdeliť na trúchliace (Ž 3; 13), oslavné (Ž 8; 29), kráľovské (Ž 2; 45), múdroslovné (Ž 1; 37), preklínajúce (Ž 69; 109). Tematicky majú žalmy široký záber, od nebeskej bohoslužby po pozemské vojny, od bolesti a trápenia po hlbokú radosť v Božom zákone. Zobrazuje sa tu Božia absolútna zvrchovanosť nad udalosťami života, ktorá však nevylučuje ľudskú absolútnu zodpovednosť za vlastné činy a pohnútky. Kniha žalmov opisuje, ako vyzerá a ako by mala vyzerať teológia v praxi každodenného života v ťažkostiach i radostiach. Je to výzva pre ľud uctievať Boha, ktorý si chválu plne zasluhuje.
Žalmy nás učia, že máme byť prestúpení Bohom; že Ho máme uctievať; ako Ho uctievať; že Mu máme a môžeme dôverovať; že máme byť zapálení a mať vášeň pre Božie veci. Kniha nás učí veľa o radosti z Božieho Slova, o osobnom čase s Bohom, ako uctievať, prosiť, ďakovať, učiť sa o Bohu a od Boha. Žalmy neadresujú len rozum, ale hlavne srdce človeka – človek má Boha nielen rozumom poznať, ale Ho i srdcom milovať (a zvyšok Písma adresuje, že kto skutočne Boha miluje, bude Ho i poslúchať). Avšak, nedá sa Boha autenticky poslúchať bez lásky k Bohu, a nedá sa Boha autenticky milovať bez poznania Boha.
Ondrej Kajňak
