„Preto sa posvätíte a budete svätí, lebo ja [Hospodin] som svätý.“
(Levitikus 11,44)
Kniha Levitikus nadväzuje na Exodus a jej dej sa celý odohráva počas približne jedného mesiaca, pokiaľ bol Mojžiš na hore Sinaj, okolo roku 1444 p.n.l. Názov „Levitikus“ znamená „záležitosti Levitov“, avšak kniha sa rozsiahle zaoberá hlavne pokynmi pre kňazov (ako majú doprevádzať ľud pri uctievaní Boha) a pokynmi pre ľud (ako žiť sväté životy hodné ich svätého Boha). Stredobodom knihy je svätosť Božia. Mojžiš na hore Sinaj dostáva od Boha zákon, Jeho sväté štandardy, ktorými sa Boží ľud odčlení a odlíši od pohanských národov a ich skazeného uctievania modiel. Tento zákon bol eventuálne vyjadrením dokonalého charakteru Boha, vysvetľoval, aký svätý je Boh a aký svätý a dokonalý musí byť človek, ak chce mať spoločenstvo s týmto Bohom.
Zákon dal Boh ľuďom finálne nato, aby zistili, že ho nedokážu sami naplniť, a potrebujú zástupcu, tak dostatočného zástupcu, ktorý ho dokáže naplniť za nich či namiesto nich (takto zákon vedie, či slúži ako vychovávateľ ku Kristovi). Súčasťou Božieho zákona boli i nariadené zvieracie obete, ktoré mali hriešnici a kňazi prinášať, aby im boli odpustené hriechy. Hriechy však nemohli byť a ani neboli odpustené skrze samotnú obeť (obete boli symbolické), lebo krv baránkov, býkov, či kozlov nemá moc odstrániť hriech. Hriech bol odpustený skrze vieru a pokánie človeka, pričom sa táto viera prakticky prejavila poslušnou zvieracou obeťou. Účelom obetného systému bolo dať priestor skutočne kajúcemu vďačnému človeku vyjadriť Bohu vieru a lásku.
Pokiaľ obeť nebola doprevádzaná kajúcim vďačným srdcom a bola urobená len tak povrchne, nemala žiaden úžitok, človeka od hriechu neočistila a Boh takú obeť neprijal. Svätostánok slúžil pre prinášanie týchto obetí, avšak len raz za rok (Jóm Kippúr – Deň Zmierenia, kap. 16) smel iba najvyšší kňaz vojsť do najsvätejšej časti svätyne, do svätyne svätých. Kňaz musel najprv priniesť obeť, bezchybného baránka, za seba, a pokropiť jeho krvou pokrývku truhly zmluvy, ktorá bola vo svätyni svätých. Potom vzal jedného bezchybného kozla, ktorý slúžil ako zástupná obeť, ktorá zomrie namiesto ľudí; kňaz ho zabil, a krvou tiež pokropil pokrývku archy zmluvy. Na druhého kozla položili ruky, symbolicky naň preniesli hriechy ľudí, a potom ho vyhnali do divočiny púšte, aby vzal hriechy ľudí preč a v divočine zomrel. Obetný systém izraelského národa mal slúžiť ako neustála pripomienka, že za hriech sa musí draho platiť krvou (životom).
Neustále opakované obete vyjadrovali potrebu jednej finálnej dokonalej obete. Obete slúžili ako tieň či predzvesť tej budúcej, dokonalej zástupnej obete (Krista na kríži). Zvieracie obete odstraňovali hriech skrze vieru dočasne. Ale aby boli hriešnici zachránení dokonale od všetkých hriechov navždy, musí prísť v budúcnosti lepšia obeť, dokonalý Baránok, ktorý zomrie raz a navždy, ktorý vyleje svoju krv, ktorý zomrie ako úplná a posledná zástupná obeť. Boh nariadil v zákone vo všeobecnosti obete: zápalné obete (zmierenie hriešnosti človeka), obilné / prídavné obete (vzdanie pocty Bohu), pokojné obete (chvála Boha a spoločenstvo s Ním), obete za hriech (zmierenie nevedomých hriechov), obete za vinu (napraviť vzťah viery) (kap. 1–7). Nariadené bolo aj kňazstvo počínajúc Áronom (bratom Mojžiša) a jeho synmi, avšak Nadába a Abíhúa sám Boh neskôr usmrtil kvôli ich nedbalému uctievaniu (kap. 10), čo zdôrazňuje, že k Bohu treba pristupovať vždy tak, ako to On vyžaduje, nie ako si to človek umieni. Zákon tiež obsahoval príkazy ohľadom rituálnej čistoty (čistota a nečistota ľudí či zvierat, telesné výrony, choroby, či iné stavy), ktoré nemali len hygienický ráz, ale aj hlboký teologický. Zdôrazňovali vrodenú nečistotu, nedostatočnosť ľudstva a potrebu očisty znútra-navonok pred svätým Bohom. Kniha sa zameriava nielen na to „koho“ uctievať (prvé prikázanie Desatora), ale aj „ako“ uctievať (druhé prikázanie). Človek nesmie uctievať Boha podľa toho, ako uzná za vhodné vo vlastných očiach, musí uctievať Boha podľa toho, ako to On povedal. Kniha končí požehnaniami za poslušnosť a ťažkými výstrahami za neposlušnosť. Levitikus sa môže zdať ako zastaraná kniha pre dnešného človeka, ale na jej pravdách je postavený svet, ako ho stvoril Boh.
Kniha odhaľuje Božiu totálnu svätosť a Jeho nemožnosť mať pozitívny vzťah s hriešnym človekom; odhaľuje tiež ľudskú totálnu hriešnosť a neschopnosť z vlastnej sily naplniť Boží zákon; odhaľuje potrebu dokonalej zástupnej obete – prostredníka; odhaľuje, že tí, ktorí skutočne v Boha veria, ich viera sa isto prejaví prakticky vo svätom živote a poslušnosti Bohu; že Boh túži po spoločenstve s jeho milovaným ľudom.
Ondrej K.
